Mrzí ma ten krátky čas. Pol roka, to je nič. Neprežili sme si toho veľa. Pár stoviek cvakov a toť vše. Pamätáš si na náš prvý deň? To bola tá akcia v Trnave. Cítil som sa ako taký malý pánbožko, keď som ťa držal v rukách. Nádherné zábery z teba vychádzali, možno nie kompozične no technicky boli fakt vysoko. Ani som sa nemusel veľmi snažiť šetriť ťa, nikdy si sa nedal, dokonca aj slabší dážď si zvládol bez ujmy.
Chcel by som tú hlúpu noc vrátiť, ako to chcel aj Nedvěd v tej pesničkej. Jasné, že by som ťa už z ruky nepustil. Ale stávajú sa horšie veci, ako povedala mama. Je to tak, ako to je a bude to tak, ako to bude. Inak asi nie. Vydržal som šetriť dva roky, vydržím aj ďalšie dva. Nebudeš to už ty, no viem, že hnevať sa na mňa nebudeš. Nechcem ťa podvádzať, to určite nie, len chcem znova fotiť.
Prajem ti teda, aby si mal vždy čisté zrkadielko, aby sa ti displej len tak blyšťal (no zase nie moc, ťažko sa potom naň pozerá) a hlavne ti želám ešte milión šťastných uzávierok. A pozdravuj aj toho šťastlivca, ktorý mi ťa uchmatol. Odkáž mu, že karma je karma a tak podobne. Možno si to rozmyslí a niečo sa v ňom zlomí. Nemyslím rebro, skôr niečo psychické...
Zbóóóóhom buď, Canon čieeeerny,
plastom a gumou potiahnutý,
zbohom Tamron sveteeelný.
