Odišiel si tak nečakane. Smutno mi je. Nestihol som sa s tebou rozlúčiť. No nevadí, život ide ďalej a verím, že nie len ten môj. Verím, že sa tvoj nový partner k tebe bude správať lepšie ako ja, teda, že ťa nenechá niekde len tak spakruky odloženého.
Prišiel na psa mráz. Musím si hľadať nového spolubývajúceho. Števi odchádza. Strávili sme spolu asi tri roky. Možno aj viac. Kto si to má pamätať? Veľmi dobre si však spomínam, ako sme sa stretli. V septembri mi začínala škola. Asi ako všetkým vysokoškolákom. Keďže som nedostal intrák, musel som sa poobzerať po inom ubytovaní. Obvolal som hádam všetky internáty v Bratislave, ale v septembri miesto nezoženiete, to len ja mám stále tie naivné predstavy o živote. Chvíľu som býval u jedného kamaráta, pár nocí u iných, potom som začal volať na inzeráty s podnájmom. Myslím, že to bol hneď druhý pokus. „Dá sa prísť obzrieť byt?" „Jasné, zajtra by sa dalo, možno aj dnes." Tak som bežal. Zase klamem, skôr som sa viezol emhádečkou. Ale ponáhľal som sa.
