Pritom námet vôbec nie je zlý. David Ullman ako hlavná postava sa venuje skúmaniu starovekých démonických síl, no najväčšiu pozornosť zameral vo svojom výskume na boj dobra a zla v Miltonovom vrcholnom diele Stratený raj. Satan stojaci na čele padlých anjelov čaká na vhodnú chvíľu, aby povstal a pomstil sa nebeským mocnostiam za poníženie a príkoria po vyhnaní z neba. Práve Davidova špecializácia sa stane stimulom, ktorý ho dovedie až do Talianska, aby sa stal akýmsi sprostredkovateľom, apoštolom diabla v jeho ovládnutí sveta. Má priniesť dôkaz o jeho existencii a získať mu tak zástupy nasledovníkov. Ale ani keď démon unesie jeho dcéru (o ktorej si všetci myslia, že sa utopila), nemieni sa mu podvoliť. Je odhodlaný získať Tess späť, a to za každú cenu.
Ak sa nazdávate, že na čitateľa čaká dobrodružné pátranie v Benátkach po stopách skrytých v Stratenom raji, hororové prvky, exorcizmus či epická záverečná bitka, budete sklamaní. Po prvej stovke strán sa román mení na akýsi cestopis po amerických štátoch, pretože David sleduje znamenia, ktoré ho majú priviesť za dcérou. Odhaľuje pritom pôsobenia nadpozemských síl, čo ho posúva krok za krokom stále vpred. Možno to niekoho zaujme, ale priznám sa, že som mal problém pokračovať v čítaní. Motivovala ma iba chuť zistiť, ako to celé dopadne. A napokon aj samotné vyvrcholenie prišlo potichu a mierumilovne. Nadprirodzený motív sa mi celkovo javil nedotiahnutý, odvolávky na Stratený raj sú len zbežné a pre dej nemajú až taký význam. Keby to autor prepísal na kriminálku o pátraní zúfalého otca, malo by to väčšie grády - už len pre protivníka a nájomného vraha, ktorého má v pätách... to jediné držalo príbeh nad vodou.
Ak nebudete mať od novinky Andrewa Pypera mylné očakávania, mohla by sa vám zapáčiť. Inak ale venujte pozornosť zaujímavejším titulom.
Ukážka z knihy Démonológ:
Húf nevidených duchov v miliónoch
po zemi kráča, či bdieš, lebo spíš.
John Milton,Stratený raj
Ak ma sem zavolali, aby som pozoroval symptómy tejto chorej mysle, tak som rozhodne videl dosť. A naozaj, túžba, aby som sem nikdy nevkročil, je taká silná, že sa mimovoľne posúvam ku dverám a postupne sa vzďaľujem od spiaceho muža, akoby som tým mohol vrátiť späť poslednú štvrťhodinu, podobne ako možno vymazať záznam z kamery, ktorá potichu nahráva môj útek.
Lenže zabudnúť nebude možné. Kamera si zapamätá jeho slová práve tak živo, ako si ich budem pamätať aj ja.
No a nakoniec muž spraví čosi, na čo sa ani nedá zabudnúť.
Prebudí sa a zdvihne hlavu. Tentoraz pomaly.
Jeho tvár sa zmenila, hoci som pravdepodobne jediný, kto by si to všimol. V hlavných črtách badám množstvo menších posunov, ktoré neznámeho muža – nech už to bol ktokoľvek – zmenili na niekoho, koho veľmi dobre poznám. Oči trochu bližšie pri sebe, predĺžený nos, tenké pery. Tvár môjho otca.
Chce sa mi vykríknuť. Nič sa však zo mňa nevyderie. Jediný zvuk je hlas muža predo mnou, hlas môjho otca. Jeho zúrivé obvinenie, zatrpknutosť. Hlas chlapa mŕtveho viac ako tridsať rokov.
„Mal si to byť ty.“
