„Dnes ráno po 9.00 hodine sa na železničnom priecestí v Polomke, zrazil motorový vlak s autobusom. Bilancia je 13 – 14 mŕtvych. 20 zranených odváža vrtuľník do Banskobystrickej nemocnice a nemocníc v blízkom okolí.“
Zmrazilo ma. Pozrel som na otca tiež ani nedýchal. Ani jeden sme sa nezmohli na slovo. Minúta ticha. Slza mi zliezla po líci. Odvrátil som sa tvárou preč, aby to nevidel. Oco ticho skomentoval: „To je tragédia.“ Len som pokrčil plecami a nedokázal som mu odpovedať. Nedokázal som otvoriť pusu. Ani neviem prečo mi to tak prišlo ľúto. Predstavil som si, že ja sa tu usmievam, kecáme a rodiny mnohých ľudí jačia od bolesti. Nezvládnuteľný smútok. Rádio hlásilo aj rodinné tragédie. Možno odišli na poslednú cestu aj celé rodiny, možno deti...neviem podrobnosti.
Srdce mi zovrelo tak, že som v tele cítil každú tepnu i žilu. Ľudia, ktorí smerovali na veselú lyžovačku. Išli sa zabávať. Možno si spievali, možno sa fotili, možno kamerovali, smiali. V autobuse bola určite úžasná atmosféra. Ľudia z jedného mesta, ktorí sa poznali. Viete si predstaviť tú chvíľu... Čakali krásne spomienky, namiesto toho sa stala tragédia. Slzy sa mi tisnú do očí, keď píšem tento blog.
Boli to občania jedného mestečka. Bánovce nad Bebravou sa ponoria do hlbokého smútku. Celé Slovensko na chvíľu zaplače. Aj moje srdce plače a vyslovuje nekonečnú ľútosť obetiam tragédie. Želám veľa síl pozostalým rodinám... S úctou vyslovujem obrovskú úprimnú sústrasť...
Nech ich duše odpočívajú v pokoji...
