Peter Zákutný
Aj v Orange a T-mobile chcú mať Vianoce
Kdesi tesne predtým, ako sa na trón uvelebil mesiac December zháňal si Peťo peniaze. Jáj poviem vám nebola to ľahká vec
Vyhodťe ma dverami, ja sa vrátim oknom podám Vám ruku a poviem: "Ďakujem, aj tak som potreboval vyvetrať..." Zoznam autorových rubrík: Ne(politické), Ne(technické), Čo život dal..., Moja MYŠ(a)LIENKA, Cítim sociálne, Súkromné, Nezaradené
Kdesi tesne predtým, ako sa na trón uvelebil mesiac December zháňal si Peťo peniaze. Jáj poviem vám nebola to ľahká vec
V čase keď som bol malým ušatým chlapčekom, som s otvorenou pusou počúval moju babku. Ona vždy vedela zaujať tým, ako sa žilo. Bál som sa však toho čo budem svojim vnúčatám rozprávať ja. Veď nič zaujímavé nezažívam. Keď sa na svoje "mládi" pozriem s odstupom času, viem, že som sa trošku mýlil.
Plány. Každý máme nejaké. Keď sa narodí dieťa chceme, aby sa malo čo najlepšie. Vysnívame mu nejakú budúcnosť, ale tá spravidla nevychádza. Človek mieni, Pán Boh mení. Nikto si vraj osud nevyberá, má ho predurčený
Spravidla si neužívam letné prázdniny na pláži s fľaškou coca-vodky v ruke pod rozkvitnutým figovníkom. Slniečko vidím ráno, keď si to párem diaľnicou Trnava - Bratislava a potom večer keď prechádzam okolo Kuchajdy. Ležia tam vypražené kakaové telá. Z otvorenej chrapy mi odkvapne slina a mám tisíc chutí zastaviť a skočiť si. Nemám však dôvod kontaminovať bratislavské vody mojím spoteným telom.
Už dva dni máme slnečno. To zubaté slnko nám zožralo všetok sneh, ale vôbec sa naňho nehnevám...práve naopak. Túžobne očakávam, kedy nájdem prvý podbeľ.
Moja babka sa narodila v roku 1922. Milujem číslo 22 a ju som miloval tiež. Škoda, že som jej to nikdy nepovedal, nestihol som. Nikdy nedostala odmenu za svoje činy a preto jej venujem aspoň tento blog.
Tradičné sobotné popoludnie. Oco vymýšľa, čo budeme robiť. V garáži nôti rádio a my ťukáme kladivkami. Celkom vtipná atmostéra. Zapárame do seba a smejeme sa spolu. Zrazu nás vyrušilo z idylky rádio...
Každodenné cestovanie prináša rôzne situácie. Stojím na stanici, moje telo sa vlní v rytme amerického popu, ktorý znie z MP3-ojky. Na chvíľu vytiahnem slúchadlo z ucha, lebo vidím, že na vedľajšej zastávke sa čosi deje...
Je pravdou, že smrť si nás môže nájsť všade. Nikto nikdy si nemôže byť istý. Aj keby sme sa zatvorili do pancierovej izby a celý deň nevychádzali, môže nám v jednej chvíli zlyhať srdce a naša púť sa skončila. Nedá sa stále myslieť iba na najhoršie. Musíme plnohodnotne žiť, ak má smrť prísť tak príde, ale načo riskovať?...
Nedeľa večer a v telke sa krútia čísla. Milióny eur trieskajú na obrazovku a desaťtisíce slintajúcich divákov už čaká. Aj ja som podal. Jedným očkom kukám a rukami sa hrabem vo vetrovke. Kde som dofrasa dal ten tiket... Jedno číslo si pamätám 9....a 22 tiež mám.... do frasa ja som určite niečo vyhral.
„To že som tu si vyžiadalo istú daň – nemám jedno oko.“
Vyhrali ste už niekedy niečo? Ja áno. Super priateľku a auto. Kto za to môže? A prečo niekto vyhrá v živote veľa a iný nič? Kde je spravodlivosť? Skúste aj vy dať výhru a uvidíte, že vyhráte...