Čakáme pred barom a zúbky nám drkotajú od zimy. Všetci sme popíjali tak si berieme taxík. Zrazu sa spoza kopčeka vyvalilo auto. Zbadal nás v poslednej chvíli. Prudko šliapol na brzdu, ale poľadovica mu nedovolila zastaviť priamo pri nás. Pribehneme a naskakujeme do vyhriatého autíčka. „Poďme poďme chalani, ponáhľam sa.“ Sedím vzadu v strede. Počuť ako kolesá bezmocne šmýkajú po zľadovatelom asfalte pri pokuse pohnúť sa. Cestá kľukatá a on si reže. Trošku absurdné, ale po mojej poslednej nehode mi napadlo jediné - začal som sa potichučky modliť. Môj pohľad spočíval na merači rýchlosti. Vo vysielačke sa ozvalo: „Jeleň, jeleň, kde si? Treba ísť po dve baby, stoja pri benzínke.“ Chlapík strhol vysielačku a vraví: „Povedz im, že o 10-15 minút prídem.“ Myslím si: No keď budeme o 15 minút doma, bude dobre chlapče. Lenže pán taxikár to očividne stihnúť chcel. Trošku priškrtil plynový pedál. V najbližšej zákrute nás prekvapilo auto v priekope. Stáli pri ňom dvaja chalani, ktorí nezvládli riadenie a dostali šmyk. Aj my dostávame šmyk. Vleteli sme do tej zákruty v 110-tke. Ledva sme sa im vyhli. Prevrátení na streche sme sa zošmykli do štvormetrovej priekopy. Narazili sme do stromu. V tom momente som počul iba krik a skuvíňanie kolegov. Vytiahli sme sa von. Všetci žijeme, aj keď auto bolo totálne zdemolované. Taxikár to všetko zabil vetou: „Chlapci, keď prídu policajti nehovorte, že ste sa viezli na taxíku. Ja nemám licenciu.“ Toto mal byť chlapík, ktorý nás mal bezpečne dopraviť domov.
Mali sme šťastie, ale čo ak by sme narazili trošku nešťastnejšie. Čo ak by sme sa pri tej rýchlosti všetci zabili? Čo ak by štyri rodiny prišli o svoje deti?
Nie som jediný, prvý ani posledný, ktorému sa to stalo. Privítal by som len viac zodpovednosti, keď už vedel o stave vozovky.
Keď si rodičia môjho kamaráta kúpili nové BMW, všetci sme ho obdivovali. Ich synček, milovník rýchlych áut, ho musel okamžite testovať. Nerád chodím s ním. Je mladší ako ja, ale za volantom si dovoľuje omnoho viac. Raz som bol nútený zviezť sa. Prvý krát som okúsil ako sa ide 180-tkou. Keby to jeho rodičia videli. Hovorím mu: „Počúvaj, vezieš ľudí, keď pôjdeš sám choď si ako chceš.“ Moje dohováranie nepomohlo, našťastie sme však došli k cieľu v zdraví. Pri vystupovaní mi hovorí: „No vidíš ako si sa bál a nič sa nestalo. Veď to má 8 airbagov. Auto ma havarijnú. Poisťovňa by to zaplatila.“ Len som sa usmial a zabuchol mu dvere. Pekné zmýšľanie, keď na to auto nemusel zarobiť. A mimochodom aj keby sa nám nič nestalo, po ceste mohol kráčať podnapitý chodec, alebo čo ak by narazil do škodovky v ktorej sa viezla mladá rodinka s dieťaťom. Myslieť na ceste len na seba, je podľa mňa príliš arogantné.
A do tretice. Hlavne v čase letných prázdnin stretávame pri ceste mladé stopárky. Chalani, ktorí sa vracajú z letných "posedení" sa veľmi radi potlačia. Bol som svedkom toho ako mladí, vracajúci sa z Domaše ma predbiehali autom. Zbadali stopárku a zastavili. Zostali po nich aspoň 10 m dlhé čierne pásy na asfalte. Kým nastupovala. predbiehal som ich. Pravdaže mi to o pár sekúnd vrátili. Moje auto sa len zakývalo, keď leteli okolo. Po pár mizerných kilometroch som ich zbadal predo mnou. Jednou stranou vliezli do priekopy. Jeden za volantom, ostatní tlačili auto von a náramne sa na tom zabávali. Stopárka sedela na zadných sedadlách. Po chvíli ma opäť predbehli a leteli ďalej. Asi by som na jej mieste vystúpil a radšej šiel pešo. Zverila svoj život do rúk sopliakov z ktorých možno jediný mal vodičák....ak vôbec mal....
A moje zamyslenie:
Najkrajšie momenty v živote prežívajú rodičia, keď sa im narodí dlho očakávané dieťatko. Všetci v okolí sa tešia, pije sa, oslavuje. Lenže dieťa to nie sú iba chvíle radosti. Vedia to hlavne rodičia. Desiatky ba stovky prebdených nocí. Prebaľovanie, návštevy lekára, starostlivosť... Tá radosť však stojí za to. Vidieť jeho prvé pády a prvé kroky, prvé slovko „mama“. Ten široký úsmev na tvári dieťatka, ten nenapodobiteľný detský smiech. Prvá známka v škole, prvé vysvedčenie, prvý diplom. Množstvo peňazí a celé srdce, ktoré by ste svoju dieťaťu darovali len, aby sa malo dobre. Aj posledný kúsok jedla dáte svojmu dieťaťu. Neskutočná obeta rodičov, ktorá si zaslúži obdiv. Celý váš život snaha, ochota v jednom okamihu môže vziať nezodpovednosť iných. Celý život vychovávate svoje deti a v jednej chvíli vám ich vezme debil, ktorý sa nevie spratať do kože?
Keď ma moja mama prvý krát púšťala na diskotéku nehorázne sa bála. Prebdela celú noc. Keď som si prvý raz večer pýtal auto, ani nehovorím. Dobre viem, že ani teraz nespinká kým neprídem. Počuje aj ten najjemnejší ťukot dverí. Presne mi povie o ktorej prichádzam. Nečudujem sa jej. Miluje ma a preto sa o mňa bojí. Neviem ako by zvládla, keby som sa jej už nikdy nevrátil....
