Dedko umrel skôr. Aj toho si ešte dobre pamätám. Odišiel zo dňa na deň. Babka zostal sama. Bývala vo vedľajšom dome a ani za potvoru by odtiaľ neodišla. Žena s veľkým Ž. Svojim výzorom i povahou mi úplne pripomína Matku Terezu. Obe boli maličké, chudučké, no srdce mali obrovské.
Celý život prežila na dedine. Tu pracovala a starala sa o domácnosť. Bol to jej celoživotný koníček. Povedala: „Synku, ja keď nebudem vládať robiť, umriem.“ A mala pravdu.
Mala štyri deti. Dve dievčatká a dvoch chlapcov. Žije iba jedno. Ostatné deti sa nedožili ani jedného roka. Najmladší je môj oco. Hovorí sa, že najhoršie je, keď rodič vidí umierať svoje dieťa. Prežila to tri krát. Nakoniec sa podarilo a oni mali pre koho žiť. Otec má prísnu výchovu, aj keď bol jedináčik a dnes ju praktizuje na nás.
Babku si od narodenia pamätám rovnako. V mojich očiach vždy zostane ako žena, ktorú dokonale zničila práca, no napriek tomu ju milovala a nikdy sa jej nevzdala. Drobná zhrbená žena. Jej oči boli vpadnuté hlboko do tváre a guľaté ako perly. Viečka ich len s ťarchou prekrývali. Keď položila ruku do mojich detských dlaní, cítil som, ako by som tam držal suchú hrudu hliny. Tieto ruky odpracovali svoje. Tvár sa podobala rukám. Zničená vekom, zničená životom.
Celý deň trávila na poli. Či bolo horúco či zima. Jej jediný doping bol „Alnagon“. Hĺtala ho bez zapíjadla. Varenú stravu veľmi nejedla. Iba kúsok chleba si dala do zástery, aby nemusela schádzať na obed z poľa a aby viac stihla. Možno sa vám to zdá ako šialenstvo, ale pre ňu to znamenalo radosť. Prestala, iba ak bola liturgia. Vtedy sa umyla prezliekla a utekala do kostola. Vždy tam stála prvá, hodinu aj hodinu a pol pred liturgiou a nosila kľúče. Všade sa modlila, či doma, či pri práci.
Žalúdok mala tak stiahnutý, že jedla iba výnimočne. Poväčšine jej bývalo zle. Dokázala zjesť aj dve sódy bikarbóny za týždeň.Ak nebola na poli, robila všetko okolo domu. Všetko čo sa dalo i nedalo. Hovorili sme jej: „Babi, odpočiň si.“ Ale kdeže. Ona vždy s úsmevom odpovedala: „Odpočiniem si, keď budem tam hore...“ Pamätám si, keď ju priviezla sanitka z nemocnice. Ešte si ani nevybalila veci a už bola na poli. Mama na ňu kričala, zakazovala. Nič nepomohlo. Babka si nesadla ani na chvíľu. Pracovala potajomky. Nechápal som, ako toľko vládze. Vstávať ráno o piatej a do večera sa nezastaviť.
Chcela, aby sa jej jediný syn a jeho rodina mala dobre a aby nám nič nechýbalo. Nikdy neprotirečila, nikdy nikomu neublížila. Pomáhala tým čo potrebovali. Nezištne by rozdala všetko okolo seba. Nikdy nepotrebovala peniaze. Dôchodok bral dedo, celý život to riadil dedo. Všetko, čo chcela si dokázala zaobstarať vlastnými rukami.
Keď na sklonku svojho života už nevládala a iba ležala, povedala mi: „Vidíš, keď človek nerobí už je chudák. Už je iba na starosť, keď takto leží. Ja už umriem, už pôjdem tam hore.“ Sedel som na krajíčku postele a videl som, že už nikdy nebude lepšie. Jej uťažené viečka zakrývali guľaté oči sotva dva krát za minútu. Hľadela do stropu a ťažko dýchala. Chytil som jej vychudnutú ruku do dlaní a zmohol som sa iba na milosrdnú lož: „Babka, vy budete žiť ešte dlho. Vstanete a budete pracovať. Veď treba ešte to...a to....dokončiť. A pôjdeme potom spolu po tie jablká, čo sme mali priviezť.“ Babka sa vtedy na posteli usmiala a nepovedala nič. Na jej tvári som často úsmev nevidel, ale tento bol výrazný. Nedokázal som pre ňu v tej chvíli urobiť nič viac.
Vedel som, že to bude čoraz horšie ani lekári nepredpokladali zlepšenie. A veru bolo. Babka nás prestala spoznávať a každý deň bol jej stav vážnejší. Keď nás zavolali do nemocnice, že sa máme prísť rozlúčiť, prišiel som len s mamou. Babka mala lôžko upravené tak, že sedela. Mala zatvorené oči a prudko dýchala. Boli to krátke, rýchle a intenzívne nádychy a výdychy. Umierala. Pozeral som na ňu, no jej už bolo všetko jedno. Keď som sa jej dotkol, na chvíľu zastala a opäť prudko dýchala. Nevládal som jej nič povedať. Nemohol som sa na to ani pozerať. Po chodbe sa rozliehal smiech vrchnej sestry a moja babka zomierala v prítmí nemocničnej izby. Nikto pri nej nebol, nikto na ňu nedával pozor. Pýtal som sa, kde sú sestry, prečo jej nedajú niečo na upokojenie...prečo neprídu ani pozrieť ako sa má, či sa nedusí... Mal som na nich zlosť. Až neskôr som pochopil, že už nemohli nič robiť. Ráno nám zavolali. Babka zomrela. Zanechala tu jediného syna so svojou rodinou. Dnes jej telo ťaží studená hlina, ale jej duša je kdesi tam hore a určite patrične odmenená, za svoje činy.
Sme na ňu pyšní a vždy budeme. Zbohom babi...
