Do našej obce sa elektrina dostala až tesne pred rokom 1960. Oco je ročník 55, no počúvam od neho, že sa učil pri lampáši. Asi ju domov tak skoro nedostali. Prišiel zo školy a čakal ho kopec práce. Žilo sa z toho, čo dala zem. Do mesta chodil len dedo, lebo ten strážil na ČSAD. V celej obci bola jedna telka. Strýko z Ameriky im na ňu poslal doláre. Väčšina ľuďí sa večer zbehla k ním, každý čosi priniesol a pozerali. Tešili sa z vysielania, ktoré skončilo o pol desiatej. Dlhé roky bolo v dedine len jedno auto a predsa sa žilo. Dnes a pýtam sám seba, čo ľuďom chýba... Ja som sa narodil v roku 1987. Keď svojim kamárátom z mesta rozprávam ako sa žilo na dedine, otvárajú pusy. Ani ich rodičia nezažili detstvo, aké som mal ja. Kúpali sme sa v malej riečke blízko nás. Trošku vyššie sa kúpali kravičky, žrali nás komáre a štípala žihľava, ale nám to bolo jedno. Všetci sme boli zaľúbení do čarokrásnej atmostéry leta. Často sme si mokré zadky ohrievali na asfaltke hlavnej cesty a auto prešlo raz za 5 minút. Od začiatku až do konca prázdnin sme stavali chaty a hate. Nemôžem zabudnúť, že náplňou leta bolo aj kosenie sena, obracanie, vozenie do stodoly. Chodil som s kravou na pole a čítal si knihu. Staré bicykle ruskej povojnovej výroby, skladačka CHEVA a v telke len STV1 a STV2. Vozili sme sa po dedine pomedzi kravy, ktoré sa presne o tretej schádzali na pašu. Každý druhý dom vlastnil jednu takúto zverinu. Nikto sa ich nebár, nikto nad nimi nemal dozor a záchod si urobili z cesty. Ľudia však nenamietali a neupratovali to. Bolo to úplne bežné. Keď napadol sneh všetci mladí boli na kopci. Premočení a zmrznutí vydržali sme aj 8 hodín šmýkať sa na slamou naplnených plastových sáčkoch od cementu. Lyže boli luxus a umelú sklznicu mal iba jeden kámoš. Korčule dvanástky a noha štyrka. Namiesto hokejky palica. Dnes keď napadol sneh, nebolo na kopci ani jedného šarvanca. Žeby ho bolo málo, alebo žeby mali iné záujmy?...
