Hm, ako vždy si svoje povinnosti neplním načas. Neviem čo mi na to povie môj vyučujúci, ale prax mala byť splnená už v prvej polovici januára. Dozvedel som sa to trošku neskoro.
Dnes som sa vybral praxovať do útulku pre bezdomovcov. Zvoním. Vo dverách milý asi 30-ročný pán – Martin. Po krátkom úvode ma zobral za jedným chalanom. Vraj my mladí si budeme rozumieť. Mal asi 19 a bol róm. Leží na stoličkách pri hlave rádio a odmieta komunikovať. Martin ho chvíľku navádzal, aby so mnou hodil reč, ale on na mňa len pozrel a počúval si svoju muzičku. No s ním asi len tak ľahko neuspejem. Sadol som si k nemu a pýtam sa čo počúva. Na muziku sa nechal chytiť. Vidím ako sa v pozadí Martin stráca vo dverách. Zostali sme zostali sami.
-Ako sa voláš?
-Mišo! ...odpovedá suverejne.
-Páči sa ti tu?
-Nie! Chcú ma vyhodiť, svine...za neslušné správanie...a to preto, že som sa zastal jedného starého a nadával som na terapeutov.
Dlho mi rozprával o sociálnych pracovníkoch. Mišo pochádza z detského domova. Po dosiahnutí plnovekosti sa s týmito deťmi nikto nehraje. Jednoducho musia domov opustiť. A kam potom? Zostávajú na ulici, alebo sa snažia nájsť nejaké stredisko. Nocľah stojí zvyčajne symbolických 0,50 eur. Lenže pre takých ľudí sú aj 15 korún veľké peniaze. Niektorí berú sociálne dávky, ale je ťažké zo 60 eur dať 15 eur na ubytovanie. A z čoho žiť celý mesiac? Stravu si musia zaobstarať sami.
O chvíľu do miestnosti vstupuje Dodo a Somy. Ani im sa tu očividne nepáči. Ich kritika je prekvapujúca. Keď sa dozvedeli, že do školy sa píše čosi ako posudok alebo správa z praxe, ihneď mi núkali pero, vraj budú diktovať. Na chvíľu ma to zamrzelo. Ktosi im ponúka pomocnú ruku a oni to napriek tomu kritizujú. Týchto mladých chalanov som nevedel pochopiť. Verte mi však, nechcel by som byť v ich situácii. Celý život v domove, rodičia sa na nich vykašlali, každý ich odkopne a keď kdesi nájdu čosi ako zázemie, musia čeliť veleniu ako na vojne.
Mám pocit, že napriek mojej ústretovosti si ma iba oťukávajú. Napriek otvorenej debate mi nedôverujú. Cítil som, že to musím zmeniť. Podávami im ruku a sadám medzi nich nech ma berú ako jedného z partie. Nadávky len tak lietajú, tak používam chtiac-nechtiac nejakú aj ja. Ideme fajčiť. Snažím sa nefajčiť, ale odmietnuť polovicu, ktorú mi núka Mišo sa nepatrí. Nebol mi to dva krát príjemne, ale získať si ich dôveru chce nejakú obetu. Núkajú ma jedlom, neodmietam. Až keď chalani vida, že sa správam ako jeden z nich žačínajú rozprávať.
-Odkiaľ máte peniaze?
-Kradnem, no a čo?
-A kde?
-V supermarkete. A čo mám robiť keď nemám čo jesť? Tu ti zadarmo nedajú. Keď máme peniaze tak kupujeme, ale keď nevidíš od hladu, je ti jedno či ťa chytia alebo nie...hlad je silnejší.
Hm, tak teda to neschvaľujem, ale naozaj nemajú inú možnosť. Keď si predstavím všetkých mojich kámošov, ktorí v tejto kríze stratili prácu nečudujem sa, že je problém zamestnať sa. Kradnúť sa nemá, ale povedzme si na rovinu, chýba obrovskému supermarketu jeden balíček mäsa alebo syr, ktorý zasýti 3 hladné krky.
Vychudnuté siluety pozorujem v silnom slnečnom svetle. V hlave mi neustále prúdia myšlienky ako niektorí plytvajú jedlom a títo nemajú čo do pusy. Môžu za to? Veď oni nešli do domova dobrovoľne. Prečo musia znášať takýto osud? Hnevám sa sám na seba, že som to neviedl skôr.
Odchádzam do obchodu. Chlebík, zemiaky, paštéky, párky, cigarety....všetko čo si nemôžu dovoliť. Možno len nebadateľná pomoc, ale predsa. Oči sa im ligotali, keď zbadali igelitku v mojich rukách. Pravdupovediac nezostalo mi ani na autobus domov, ale bolo mi to jedno. Nedokázal som sa pozerať na to ako papajú už tretiu čokoládu od rána, aby sa zasýtili. S každým kúsom sa rovnocenne rozdelia. Fascinujúce ako hladný človek nezabúda ani na svojho hladného kolegu. Tá súdržnosť chýba mnohým z nás a máme sa od nich čo učiť. Dokonca ani moja pomoc nezostala bez povšimnutia. Odmenili ma dvomi tabličkami čokolády...tej najlepšej akú mali. Trvali na tom , že si ju musím vziať....nechcel som ich uraziť a oni cítil akúsi satisfakciu, že mi moju pomoc vrátili....
