Smutná móda

Na svete to tak chodí, že ľudia sa delia na dva základné druhy - mužov a ženy. Tento fakt asi nie je nijak objavný pre nikoho, kto má aspoň základné pozorovacie schopnosti. Ak je to pre niekoho novinka, tak prestaňte čítať a šup-šup k doktorovi. To je jedno ku ktorému, aj tak je už pre vás neskoro. My, ostatní, len súhlasne pokývame hlavou a všetkým nám je jasné, aké sú základné rozdiely medzi týmito dvomi pohlaviami. Muži, to sú tí chlpatí, smradľaví a večne nadržaní, ale zato strašne silní a manuálne zruční. No a ženy... Ženy, to sú tie éterické bytosti obdarené krásou, vôňou, veľmi skromným ochlpením (ktorého sa aj tak zbavujú) a inteligenciou, ktorá im umožňuje zneužívať mužskú nadržanosť na to, aby dobrovoľne využívali svoju silu a manuálnu zručnosť na neustále premiestňovanie nábytku. Tak to bolo vymyslené, a tak je to dobre. V ideálnom svete by to ideálne fungovalo a nikto by sa nesťažoval, neboli by vojny a všetci by sme boli šťastní.

Ale s ideálnym svetom je to ako s predmanželskými sľubmi. Realita je v skutočnosti úplne iná. Medzi chlapmi sa začínajú objavovať podivuhodné bytosti, ktoré si vravia metrosexuáli a ženy snáď odjakživa vylepšujú svoju éterickosť, krásu a vôňu množstvom barličiek, ktoré občas spôsobia, že sa ráno s hrôzou budíme vedľa niečoho, čo sa na večernú femme fatale podobá naozaj len vzdialene. Ale to je v poriadku. My (chlapi) tiež nie sme vždy tak silní a zruční, ako sa tvárime.

Ale chlapi ma nezaujímajú. V tomto ohľade som si spravil jasno už strašne dávno a vôňu ženy veru za chlpatý, mužský zadok nevymením! A preto mám rád, keď ženské pomocné barličky fungujú. Keď sa im make-up hodí, keď parfém zvýrazňuje ich prirodzenú vôňu, a keď nemá Japonka blond vlasy. O to viac ma doráža, keď prestáva fungovať ich najväčšia zbraň - móda. Móda, to obdivuhodné umenie balansu medzi zvýrazňovaním zakrytého a vulgárnosťou. Mocný nástroj, ktorý dokáže urobiť z každej ženy krásavicu, alebo ju aspoň vyradiť z kategórie "no čo, určite je aspoň strašne milá". Nástroj, ktorý sledoval prirodzenú krivku vývoja a odhaľoval stále viac a viac až...

Až sa to niekde pokazilo, otočilo a zrazu som s hrôzou zistil, že ženy sa začali zakrývať. A ako to už býva, začali s tou najhoršou možnou časťou. Jasné, že by bolo logické, keby prestali nosiť tie ultra krátke bundičky, v ktorých majú aj pri -20C holý chrbát. Alebo zmenili opasky späť na sukne a zakryli aspoň polovicu stehien (aj keď by to bola škoda). Ale niééé! Oni si museli vybrať to jediné, čo ich v časoch univerzálnej módy Kembela a Terracoty naozaj odlišuje. To jediné, podľa čoho sa dajú rozlíšiť, keď všetky vyzerajú ako... Z-V-Á-R-A-Č-I! Tak a je to vonku! Fuj! To sa mi uľavilo! Áno, presne tak milé dámy. Možno je to pre vás šok, ale naše pravidelné zhromaždenie typických mužov sa zhodlo na tom, že slnečné okuliare, ktoré zaberajú tri štvrtiny tváre sa nám naozaj nepáčia. Úprimne povedané, vyzeráte ako motocyklisti alebo piloti, čo si doma zabudli prilbu. Tak!

My, muži, sme pomerne primitívne stvorenia a nech už vám tvrdíme čokoľvek, primárne si vyberáme pohľadom. Až keď dotyčná dáma prejde vizuálnou kontrolou, tak sa snažíme zistiť, či máme spoločné aj niečo iné, než spoločný názor na vašu pohľadnosť. A teraz nám to, dámy, pekne komplikujete! A my sme zmätení a smutní! Prečo sa maskujete ako Batman, keď ide na záťah? Prečo skrývate to najkrajšie, čo na svete existuje (Stále hovorím o tvári!)? Veď čo môže byť krajšie ako posmešný pohľad zpod zdvihnutej klenby obočia a mierne pokrčený nosík, ktorým naznačujete, že sú vám naše obdivné pohľady úplne ľahostajné, aj keď všetci vieme, že to tak nie je? Tak to bolo predtým. Ale teraz? Teraz vidím jedine sám seba v obrovských naleštených plochách dymových skiel a verte mi, že vidieť vlastný obdivný pohľad nie je úplne to pravé. Človek sa potom cíti ako Braňo Mojsej pri rannom pohľade do zrkadla. A pritom všetci vieme, že každá žena je presvedčená o svojej kráse. A dobre robí, lebo každá žena pre niekoho krásnou je. No dobre... Na svete existujú tak dve ženy, ktoré sa naozaj nikomu nepáčia. Ale obidve poznám, a aj tie sú presvedčené, že sú krásne! Tak nám to prosím vás nerobte!

Ja viem, že môj názor pre vás nebude smerodatný, ale povedzme si úprimne. Nosíte to preto, lebo sa v tom páčite sebe? Alebo si naozaj myslíte, že mužom sa páči, keď zo ženy vidia len ústa? Nebude to skôr preto, lebo je to módne? Ja viem, že diktát módy je dosť tvrdý a naliehavý, ale zase si položme otázku, kto tú módu diktuje? Neviem ako vy, ale ja som už dávnejšie dospel k presvedčeniu, že typický reprezentant špičky módnych návrhárov je chlap, ktorý jednoznačne patrí do tej 4% menšiny, ktorej by KDH najradšej odoprelo aj právo na existenciu. Myslíte si, že právo to sú tí praví, ktorí vedia, v čom ste najkrajšie? Prečo sa radšej neopýtate svojho drahého na jeho ÚPRIMNÝ názor? A teraz mám na mysli naozaj uprimný názor a nie to klasické "Miláčik, ako sa mi hodí moja nová blúzka?" so skrytým podtextom: "Kámo, ak tá odpoveď nebude dostatočne uspokojujúca, tak to bude s tým uspokojením veľmi zlé aj pre teba!" Preto by som vás chcel o niečo poprosiť v mene nás, mužov. Keď sa ráno budete chystať do ulíc, mútiť nám hlavy, mohli by ste sa prosím vás zamyslieť nad tým, či naozaj chcete schovať to jediné, čo je na vašom výzore skutočne jedinečné, za štvrťmetra štvorcového nepriehľadného skla? Naozaj sa páčite v tých obrovských okuliaroch sama sebe? Ak áno, tak si ich kľudne dajte. Ale ak vo vás začne hlodať červík pochybností, kľudne ich nechajte doma. Verte tomu, že my, chlapi, sa sťažovať nebudeme...