Po chvíli stúpania sa cesta rozdvojuje. Tá schodnejšia vedie hore dolinou pod Zlatý vrch, druhá prudko odbočuje vľavo,tou pokračujeme. Ťažko sa po nej ide. Je kamenistá a kamene sú zasypané suchým lístím, na ktorom sa poriadne šmýka. Asi po štvrť hodine máme opäť pevnú pôdu pod nohami. Prechádzame mladou bučinou a za chvíľku vychádzame z nej na lúku.
Výhľad vyrazí dych. Rozsiahle zelené lúky so stopou po niekdajšom jazierku, zopár vŕb a oproti spomedzi briezok presvitajú múry rodiaceho sa zámku.
Ako v rozprávke. Urobíme zopár záberov a oddychujeme pri Božích mukách na neďalekom kopčeku. Z lavičky sa nám naskytá oku lahodiaci pohľad: jarné lúky so zámočkom a v pozadí cez dolinu majestátny masív Končiara a Jeržištánskej skaly a trochu ďalej na západ sa v miernom opare rysujú modrasté vrcholky Vtáčnika.
Po krátkom oddychu pokračujeme cestičkou do kopca Ohrabličie až do sedla Breziny. Breziny sú rozsiahle pasienky, ktoré kedysi boli obecnými pasienkami obce Repište. Dnes sú žiaľ nevyužívané a tak pomaly zarastajú krovím. Výhľady z nich však stoja za to. Ako na dlani máme pred sebou Žiarsku kotlinu, v diaľke za ňou hrebene Veľkej Fatry a dolu pod nami vidíme vežu kostola Sklených Teplíc.
Opúšťame Breziny a schádzame lúkami pomedzi ovocné stromy, neklamný dôkaz toho, že kedysi tu stáli domy. Za chvíľku aj prichádzame k zvyškom jedného z nich, nášho domu.
Všetko čo zub času nezničil je na svojom mieste. Stará studňa čaká kedy z nej niekto naberie vodu, jabloň za domom sľubuje červené jabĺčka a aj stará hruška hoci len spoly zakvitnutá dokazuje, že sa len tak ľahko nedá.
Líham si do trávy, vstrebávam do seba pokoj, ktorý je všade okolo mňa a spomínam na to, čo sa tu zmenilo za tých takmer 55 rokov. Všetko je vlastne na svojom mieste. Aj Zlatý vrch z Vyhnianskej doliny taký majestátny je tu, predomnou takmer na dosah ruky, úplne nenápadný. Len kraj posmutnel. Stíchol. Chýba tu človek, ktorý by mu vdýchol život.
