Som žena ako každá iná. Raz veselá,inokedy smutná-podľa nálady. Zoznam autorových rubrík: Život okolo nás, Krásy prírody, školstvo, Súkromné, Nezaradené
Vianoce. Slovo, ktoré na nás pôsobí magicky a je to jedno, či sme malí,veľkí, mladí alebo starí. Vyvoláva v nás pocit pokoja, pohody, radosti a šťastia a to aj napriek zhonu ktorý Vianociam predchádza.Tak je to asi u väčšiny z nás dovtedy, kým.....
Šatová sukňa sú šaty bez rukávov, do ktorých sa oblieka blúzka, alebo tričko. Dnes ju nosia väčšinou len malé deti ale pred rokmi bola v móde u malých aj veľkých. Takúto šatovú sukňu mi kúpila moja starká v auguste 1968.
Dovoľte, aby som sa predstavil. Volám sa Sauron, mám 7 rokov a pochádzam z rodu nemeckých boxerov. Bývam s mojím pánom a paňou, ktorých mám veľmi rád tak, ako majú radi oni mňa.
Viem, lekári majú toho veľa. Nemocnica, ambulancia, rodina, deti - no je čo robiť, aby sa to všetko vmestilo do 24 hodín. Peniaze sú však veľkým lákadlom, len málokto im dokáže odolať a ako sa hovorí: malá kopa pýta viac. To je jedna stránka veci, tou druhou stránkou je pacient.
Roky ubehli ako voda a ja som zrazu hľadela na školstvo z druhej strany - spoza katedry. Nie že by som sa na toto povolanie bola pripravovala. Bolo to náhle rozhodnutie krátko po skončení školy, keď miesto na ktoré som nastúpila nenaplnilo moje očakávanie a keď bolo treba začať uvažovať o vlastnom bývaní. V tom čase bolo voľné miesto odborného asistenta na vojenskej vysokej škole a tak som si povedala, že to skúsim. Skúsila som a zostala natrvalo v školstve .
Ubehlo deväť rokov od môjho prvého vstupu do školy. Vystriedala som niekoľko základných škôl podľa toho, ako sme sa sťahovali a podľa toho, či v čase prisťahovania už fungovala miestna škola, alebo ešte nie. Prišiel 9.ročník a bolo sa treba rozhodnúť, čo ďalej. Voľba padla na strojnícku priemyslovku. Bola to samozrejme voľba mojich rodičov, ale tak to bývalo v každej rodine a v mnohých to tak býva aj dnes. Veď čo vie 15 ročné dieťa aká škola sa preň hodí. Stredné školy koncom 60. rokov boli rôzne, čo sa týka vzťahu pedagógov a študentov. Niektoré boli kultivovanejšie, iné divokejšie, ale určite boli všetky iné, ako dnešné školy.
Škola ma sprevádzala od šiestich rokov až dodnes, čo je pekne dlhá doba. Prvých 18 rokov to boli pohľady zo školskej lavice na učiteľa za katedrou, zvyšok, 38 rokov pohľady opačné, spoza katedry na tých, čo sedeli v laviciach. Najprv na mládencov v zelených uniformách na vojenskej vysokej škole, potom, po rokoch na žiakov sediacich v školských laviciach na základných školách a súčasne na mládencov a devy za rysovacou doskou na "technike". Všetky tieto pohľady boli rovnaké, boli to pohľady žiaka na učiteľa,alebo učiteľa na žiakov a predsa, pohľad z každej lavice, alebo katedry bol iný. Presne tak ako ľudia: všetci sú rovnakí a predsa, čo človek, to iná osobnosť. Tých škôl bolo dokopy 13.
Táto téma je trochu na odľahčenie mysle, trochu ako spomienka, trochu ako úsmevný príbeh. Je to spomienka na moju starkú, drobnú, šľachovitú žienku, odetú v čiernych dedinských háboch, s neodmysliteľným košom na chrbte.
Úzkou kľukatou asfaltkou z Vyhieň do Banskej Štiavnice míňame osadu Vindišlajtňa a odstavíme auto na maličkom parkovisku za posledným domom. Ďalej pokračujeme po vlastných. Vrátime sa asi 50m po asfaltke a odbočíme doprava na lesnú cestu stúpajúcu do doliny.
Štiavnica, miesto, kde sa nejeden z nás rád vracia vychutnávajúc jej pôvab a krásu okolitej prírody. A v tejto prírode skryté, málokým poznané sú roztrúsená samoty, pár domčekov pokope, poukrývané medzi Štiavnickými vrchmi.
