Keď ma priniesli do rodiny bol som úplne maličký a toto je moja prvá fotografia.
Všetci sa tešili, len ja som sa všetkého bál. Dostal som peknú prútenú postieľku, na ktorej som sa učil hrýzť. A že mi to učenie išlo o tom svedčí fakt, že postieľka dlho nevydržala.
Teraz mám už veľkú posteľ z umelej hmoty , ktorá mi vôbec nechutí a tak je ešte stále celá. V nej mám svoju deku, pod ktorú si ukrývam cennosti ktoré dostanem, ale najmä mňamky, ktoré nedokážem naraz zjesť. Môj pelech neslúži len na spanie, ale aj na jedenie. Jedlo dostávam síce do misky na to určenej, ale ak dostanem nejakú jednohubku ako je napr. bobuľka hrozna, alebo kúsok rožka, treba to zjesť v pelechu, nie na podlahe, to by na mňa kričali.
Keď sa pán oblieka musím dávať pozor, aby neodišiel preč bezo mňa.
Vtedy je najlepšie ak si sadnem a dobre pozerám čo robí. Ak sa medzi obliekaním rozpráva so mnou, to sa môžem presunúť ku dverám a čakať, či zoberie aj vodítko.
Ak ho zoberie, mám vyhraté. Ešte lepšie je, ak môj pán povie: Sauron, ideme na autovýlet! Viem, že autovýlet je to, že nastúpim do auta a vystúpim až niekde v prírode, nie v parku. Prírodu mám rád. Je to jedno, či som na lúke, na chalupe, alebo v lese. Všade sa dobre behá.
A najlepšie je tam, kde je veľa skál. Nie veľkých, takých akurát s ktorými môžem hrať futbal. Psí futbal sa hrá trochu inak ako ľudský. Psi nevedia kopať dopredu, ale dozadu. Ja vydržím taký psí futbal hrať aj celý deň. Ak mi lopta/skalka utečie, prinesiem si ju v zuboch, ktoré mám od tých skál celé zodraté, a pokračujem v hre, najradšej tam, kde je najviac ľudských nôh. Raz sme boli na výlete pri veľkom potoku.
Tam vám bolo skál! Bolo ich toľko, že som si nevedel vybrať. Potom mi však pokazili náladu, lebo ma posadili k akejsi studničke a kázali mi čakať.
Bola mi zima na zadok čo ma dosť naštvalo, alebo skôr urazilo.
Keď som sa večer vrátil domov, bol som tak unavený, že som zaspal na gauči, ani rozprávku som nedopozeral. Snívali sa mi samé krásne sny o okrúhlych kameňoch, loptičkách, kostičkách a zelenej lúke. O tom ale porozprávam až nabudúce. .
