V tom čase však už mala teta pred svadbou a jej nastávajúcemu sa vôbec nepáčilo účinkovanie v divadle. Vrátila teda s ťažkým srdcom scenár a s hraním skončila. Neskončilo však priateľstvo s Jožkom, ako ho ona volala. Naopak, stali sa rodinnými priateľmi a toto priateľstvo tety, jej manžela a Dóczyovcov vydržalo vlastne celý život.
Pred tromi rokmi teta ovdovela a bola nútená po viac ako päťdesiatich rokoch odsťahovať sa z Nitry do Prahy. Vzdialenosť, smutné udalosti v obidvoch rodinách,zdravotný stav a aj vek sa pričinili o to, že teta bola s Jožkom Dóczym čoraz menej v kontakte. Pred necelým mesiacom, medzi Vianocami jej zazvonil telefón. Volal Jožko. Bola prekvapená, že sa tak zrazu ozval, naviac, bolo to neskoro večer, teda skôr už v noci. Rozprával dlho, predlho, spomínal na začiatky v divadle, na Nitru , na spoločne prežité chvíle oboch rodín. Rozprával tak, ako keby vedel, že je to ich posledný rozhovor. Teta už nevládala počúvať, napoly spala a tak po pár taktných upozorneniach typu "budeš veľa platiť, už je veľmi neskoro...." potichu položila slúchadlo. Chvílu ležala, možno medzitým aj zdriemla keď ju napadlo, či Jožko ešte stále nehovorí. A veru hovoril.
Teraz mu už len posiela pozdrav do nebíčka: " Jožko, keby som bola vedela že je to náš posledný rozhovor, bola by som Ťa počúvala hoci aj do rána".
