Prebehnúc popri nej ma však napadla myšlienka, prečo asi babka skrýva svoju tvár . Pri ceste späť som spomalila krok že sa babke lepšie prizriem, prípadne aj dám pár drobných. Nestalo sa. Babkina nezmenená pozícia to nedovoľovala, pretože spod šatky trčala iba špička nosa. Pri „maskovaní“ však dotyčná osoba predsa len na niečo zabudla. Zabudla na ruky. Boli položené na kolenách, biele, jemné a určite nie ruky stareny.
Nuž čo! Každý si zarába ako vie. Počas tých dvoch momentov, kedy som prechádzala okolo nej, do pohárika hodil mince takmer každý kto okolo išiel. Na celej veci ma však zaráža jedno: aký sme ľahostajní ku svojmu okoliu. Nielen tým, že si napríklad „nevšimneme“ na ceste ležiaceho človeka ale aj tým, že akosi automaticky podporujeme podvodníkov, ktorým ani netreba veľa námahy na to, aby nás dostali. Asi je to tak pre nás jednoduchšie.
