Určite nejeden ekonóm starého režimu na Slovensku vítal s otvorenou náručou príchod demokracie a s ňou aj tradičného kapitalizmu 20. storočia. Kým sme sa však pomaly začali obzerať ako veci fungujú, 21. storočie so sebou prinieslo príchod globalizácie svetovej ekonomiky. Na princípe by možno nebolo nič zlé (asi ako to bolo bývalo s našim slávnym komunizmom), ale ako to už býva zvykom, od princípom má realita veľmi ďaleko. Nástup „dravého“ kapitalizmu najprv v Spojených Štátoch a jeho postupné šírenie sa do ostatných častí sveta (spolu s konzumným spôsobom života) so sebou priniesol niekoľko fenoménov – búranie štátnych hraníc v rámci ekonomických záujmov, oslabovanie miestnych zákonov z dôvodu podpory zahraničných investícií, prehlbovanie ekologických problémov a bezuzdná honba za maximalizáciou zisku súkromných firiem. Jedným slovom, sedliacky povedané, príchod nadnárodných korporácií, ktorých jediným cieľom je pohltenie menších a profit aj prostredníctvom lobbingu a vydierania vlád za cieľom „sprístupnenia“ miestnych zákonov korporatívnym „potrebám“. Jednoducho povedané, expandujúce korporácie chcú ovládnuť svetový trh a idú tam, kde ich zisky budú najvyššie – štáty či už s lacnou pracovnou silou, minimálnym daňovým zaťažením ale čoraz častejšie aj štáty s „deravou“ či chýbajúcou legislatívou, ktorá im umožní podnikať bez zábran – ekologické, sociálne či pracovné zákony, ktoré môžu „zneužiť“ v svoj prospech.
A tak sa svet dostal do uzavretého kruhu „putovania“ firiem sťahujúcich sa z jednej krajiny do druhej, z kontinentu na kontinent. Sociálna či ľudská stránka podnikania na miestnych trhoch sa pre nadnárodné koncerny stala nezaujímavá – „kým tvoríme zisky a platíme minimálne dane a nemáme novovyhliadnuté lacnejšie miestečko, ostaňme, akonáhle sa vyskytne niečo výhodnejšie, dvíhajme kotvy a utekajme“. Toto je bohužiaľ princíp globalizovaného kapitalizmu, o ktorom neviem-neviem či snívali aj naší „transformovaní“ ekonómia či ekonómovia „s ľudskou tvárou“ po celom svete.
Poslednou kvapkou v celom tomto rastúcom zmätku, ktorý čím ďalej tým viac podrýva existujúce zákony a štátne „hranice“, je bezuzdná honba za ziskom, ktorá už fakt prekročila hranice zdravého rozumu. Druhý septembrový víkend 2008 sa definitívne zapíše do ekonomickej histórie ako „čierny“. Vláda USA s poslednej chvíli zachránila dvoch najväčších poskytovateľov hypoték pred totálnym bankrotom. Stop. Ešte raz … Dalo by sa to napísať aj takto: Vláda Spojených Štátov z peňazí daňových poplatníkov zaplatila bilióny dolárov na záchranu krachujúcich súkromných firiem!!! Počujete dobre, súkromných firiem. Toto sa už nedá nazvať nijako inak ako „extrémny kapitalizmus“, keď súkromné firmy hnané tvoriť maximálny zisk veľmi často riskujú, popália sa a padajú. A keďže ide o globalizované korporácie, ktoré čím ďalej tým viac ovládajú väčší podiel na trhu, s ich krachom sa vážne narúša chod štátu. Jednoducho povedané ak dvaja najväčší poskytovatelia hypoték kontrolujú napríklad 80 percent trhu, ak zbankrotujú, padá celá štátna ekonomika. A to sa v týchto dňoch deje za oceánom v krajine považovanej za trvalý ekonomický zázrak sveta.
Korporatívny kapitalizmus vytvoril bohatstvo, o ktorom sa ľuďom nikdy nesnívalo – niekoľko stoviek ľudí drží v rukách osud väčšiny ekonomík sveta. Vzniklo bohatstvo, ktoré v reálnych číslach svet nemá k dispozícii – virtuálne trilióny v rukách súkromných firiem.
A teda krok za krokom, keď jedna plus jedna sa rovná dvom, prichádzam k záveru, že moderný kapitalizmus je vlastne cesta k princípom socializmu. Nechápeš? Veď cieľom korporácií je vznik monopolov, s tým rozdielom, že tieto giganty nechcú ovládať len štátne trhy, ale svetové. A ich sila nebráni lobovať za čokoľvek, čo potrebujú – oslabiť zákony, vykorisťovať slabších (krajiny tretieho sveta) s cieľom vytvoriť celosvetové monopoly.
Ak je to to, čo sme naozaj chceli, tak je mi ľúto, že sa tak deje. Aj keď je slovenská ekonomika ešte stále dosť izolovaná a málo „globalizovaná“ a teda šoky na svetových trhoch ju v týchto dňoch až tak nepostihujú, silu korporatívneho kapitalizmu je cítiť aj v našich končinách – príchod a odchod investorov, ktorí „využili“ daňové prázdniny, ktorým sa prestala páčiť rastúca ekonomika (lebo je príliš drahá) a ktorým je jedno, či miestnou komunitou zatrasie jej odchod, lebo podniká čisto v záujme korporatívneho princípu – maximalizácia zisku za každého počasia. Podľa posledných správ z britských ostrovov kupuje anglická Lloyds TSB banka svojho najväčšieho rivala – banku Halifax Royal Bank of Scotland, ktorá posledné turbulencia na svetových trhoch nevydržala tak ako niekoľko ďalších veľkých hráčov. Britská vláda by za normálnych okolností takéto spojenie neschválila, teraz ale tvrdí, že tak urobí vo „verejnom záujme“. Znamená to, že jedna firma bude odteraz kontrolovať viac ako 40 percent bankových účtov Britov. Čo ak aj ona začne krívať na obidve nohy? Opäť bude zasahovať štát a pumpovať bilióny peňazí daňových poplatníkov za jej záchranu? Záchranu súkromnej firmy …
A dalo by sa pokračovať … Ale nebudem. Len som sa snažil ukázať druhú stranu prosperity, prosperity, ktorá síce prináša nikdy nesnívané bohatsvo pre čoraz väčšie masy po celom svete, ale ktorá na druhej strane vytvára svet závislý na sile korporácií, ktorých snahou je monopolizácia trhu a maximalizácia zisku za akúkoľvek cenu. Špinu nevynímajúc ...
