Írsko je krajina zelene a áut. Nie je žiadnym prekvapením vidieť pred rodinným domom minimálne dve či tri osobné automobily najnovších značiek - ekonomická prosperita sa nedá zaprieť. O to smutnejšie však je, že pojem "verejná doprava" tu veľa neznamená. Okrem Dublinu majú väčšie mestá len málo frekventovanú a neefektívnu hromadnú dopravu, ktorú používajú väčšinou cudzinci a dôchodcovia. Autobusy premávajú kedy chcú a tak málo, že miestni obyvatelia ich ani nevnímajú. Každý si zvykol na to, že všade sa chodí autom.
V čase najväčšej slávy železničnej dopravy okolo roku 1920 malo Írsko 5500 kilometrov železníc. Celý ostrov bol elegantne prepojený bohatou a fungujúcou verejnou dopravou. Bohužiaľ od polovice 20. storočia sa mnohé trate prestali používať a chátrali. Mnohé z nich boli rozobraté. Dôvodov bolo niekoľko, hlavne emigrácia Írov za prácou do zahraničia a tzv. racionalizácia. Mnohé dôležité trate boli zatvorené a dnes o tom svedčia desiatky nepoužívaných viaduktov a mostov. Dnes sú v prevádzke len hlavné ťahy medzi najväčšími mestami, hoci miliardové investície v najsledujúcich rokoch majú za cieľ obnoviť časť schátraných koľají a otvoriť kedysi fungujúce železnice. Dôvod je jasný: ekonomický boom, ktorý prináša rapídny nárast počtú áut a notoricky upchaté cesty tak vo veľkomestách ako aj na vidieku.
Nedostatok kvalitnej verejnej dopravnej siete si v Írsku vyžiadal svoju daň: závislosť na individuálnej automobilovej doprave, ktorá sa vymyká kontrole: dopravné zápchy sú írskym "nešťastím", emisie oxidu uhličitého stavajú krajinu medzi do pozície "emisných lídrov" vo svete a počet ľudí odkázaných na osobné autá stále rastie s pribúdajúcimi obytnými štvrťami "amerického štýlu".Auto sa stalo novým kostolom kedysi silne katolíckeho írskeho človeka. Ľudia v autách dochádzajú z a do práce, výletujú, relaxujú, spia, čítajú noviny, jedia pracovný obed a trávia hodiny v dopravných zápchach. O dublinskej diaľnici M50 sa hovorí, že je to "najväčšie parkovisko na svete". Priemerná rýchlosť nie je vyššia ako 15 km/h a keď náhodou aj prší alebo sa koná veľká športová či kultúrna akcia, aj nižšia, dokonca často blízka nule. Minulý rok, keď sa na M50 stala dopravná nehoda, ľudia na nej v jeden deň strávili až 7 hodín (dĺžka 45 kilometrov).
Populácia s rastúcou ekonomikou rastie aj vďaka prílevu tisícov imigrantov z nových krajín EÚ. Mestá a dediny expandujú čo do počtu obytných štvrtí a áut, nie verejných služieb. A počet áut sa zvyšuje exponenciálnym radom. Zaujímavým fenoménom je, že najväčšie problémy spôsobujú deti! Mamy sa v rodinách sa stali "rodinní taxikári". Ráno vozia deti do škôl(nie do jednej, ale každé dieťa chodí do inej), poobede zo škôl, večerna dva-tri krúžky a v sobotu a nedeľu na šport, samozrejme násobené počtom detí. To, že za volantom a vzápche trávia dlhé hodiny každý jeden deň, berú za samozrejmosť. To by ste mali vidieť mamičky a oteckov v najnovších mercedesoch, toyotách či bavorákoch. Áno, Írsko bezpochyby je na cestách autosalón najnovších a najsilnejších automobilov. Autobusy totižto v Írsku (s výnimkou Dublinu) premávajú veľmi zriedka a keď aj, tak si to na zastávke odstojíte niekedy aj hodinu, lebo šofér sa rozhodol zmeniť trasu :) Len si predstavím moje detstvo a rozmýšľam, koľko detí vozili do školy rodičia ...
Ešte horšie na celej situácii je, že za tie desiatky rokov Íri situáciu začali akceptovať ako štandard a dnes sa málokto pozastaví nad otázkou, čo sa stalo s verejnou dopravou. Íri sa zamilovali do bohatstva, individuality a áut - vitaj, Amerika. A každý chce šoférovať svoje. 80 percent vozidiel na cestách okupuje jedna osoba! Do mesta na nákupy, denne do práce, naobed do miestnej benzínovej pumpy na sandwich, večer do pubu (áno, o tom by sa dalo rozprávať v samostatnej téme), v sobotu do shopping centra a v nedeľu na nedeľný obed v 20 kilometrov vzdialenej dedine. Lebo "nám tam chutí" a cena benzínu je "smiešna". Ľudia si zvykli, že cestovanie autom je jedna veľká čakačka. Jediný čas, kedy sú cesty v Írsku prázdne, sú víkendové rána. Týždeň, od skorého rána do neskorej noci, autá všade. Fenoménom je tzv. "drink-and-drive" problém. Víkendové noci na cestách sú doslova nočnou morou - nikdy neviete, kedy si to okolo vás rozbehne podnapitý vodič. Íri stále pijú aj za volantom - nemajú ale veľmi na výber, lebo autobusy nieto a štýl života ťažko meniť. Aj keď sa minulý rok zaviedla prísna legislatíva na boj proti opitým vodičom, úspechy sa dostavujú len pomaly. Narúša to totiž tradičný írsky spôsob života - dom uprostred ničoho a najbližšia krčma 20 kilometrov od neho.
Všade v "kontinentálnej" Európe je verejná doprava samozrejmosťou. Zelený ostrov je výnimkou. Mnohí vinia počasie, ale podstata pravdy je jednoduchá - konzumná, bohatá a pohodlná kultúra, ktorá Írom príliš prudko "spadla z oblakov". Za desať rokov sa krajina transformovala na nepoznanie. Ekonomicky i sociálne. Bohužiaľ, aj napriek miliardám prebytkov v štátnom rozpočte, verejný sektor zaspal dobu. Preto len s údivom sledujem vývoj u nás doma: rušenie spojov, neustále zdražovanie služieb a pomaly a isto prechod ľudí na individuálnu dopravu. Bohužial cesty na svete nikdy neboli postavené tak, aby umožnili denno-denný priestor pre každého človeka v aute. A s blížiacou sa ropnou krízou to tiež nedáva zmysel ...
