Ak by sa ma niekto opýtal na zápletku nejakého slovenského filmu nakrúteného v rokoch 1948 - 1956, odpovedal by som mu veľmi podobne ako je uvedené vyššie. Červená februárová revolúcia roku 1948 priniesla okrem zoštátnenia kadečoho a uväznenia a, v mnohých prípadoch aj popravy, kadekoho, kto sa nepáčil komunistickým vladárom na čele so súdruhom Gottwaldom aj začiatok systematickej filmovej výroby na území Slovenska. Spočiatku to boli filmy českých režisérov ako napr. Martin Frič (Varúj), Václav Kubásek (Mladé srdcia), alebo Václav Wasserman (Čertova stena), ktoré boli nakrúcané na území Slovenska a so slovenskými hercami. Ak nepočítame debut Jána Kadára Katka z roku 1948, (bol to jediný samostatný Kadárov film nakrútený na Slovensku), tak jediným slovenským režisérom konca 40. a začiatku 50. rokov bol známy Paľo Bielik (V priebehu 50.rokov sa pripojil k Bielikovi aj Vladimír Bahna). Toľko na úvod filmovej histórie.
Je všeobecnou pravdou, že ak chceme mať nejaké výsledky, tak musíme pracovať, budovať a snažiť sa. To isté platí aj o budovaní nového štátu. Socialistického. Takého, kde obyčajný človek-roľník, robotník, či inými slovami proletár bude ten, kto má v rukách moc. O tom, že je teória socializmu, resp. neskoršej komunistickej spoločnosti len utopistickou myšlienkou nemá byť tento text. Pre mňa je dôležité poukázať na to, ako sa v slovenskej kinematografii prvej polovice 50. rokov napĺňal a najmä aplikoval asi druhý najznámejší výrok pripisovaný súdruhovi Leninovi, ktorý znel: Film je najdôležitejšie umenie. Inými slovami, filmové dielo je najlepší prostriedok na propagáciu akýchkoľvek myšlienok. Pretože ešte aj nevzdelaný, negramotný roľník dokáže z pohybujúcich sa obrázkov postáv mávajúcich zástavou, kde doslova svietia symboly kosáka a kladiva, či spoločného oslavného tanca pod portrétom súdruhov Stalina, Lenina, prípadne Gottwalda vyčítať, že ide o oslavu čohosi s čím sa pravdepodobne už viackrát stretol a čo mu bude zasahovať do života aj v budúcnosti. Aj keď si to možno nebude uvedomovať. Nuž a čože mali robiť naši resp. zo začiatku českí umelci, ak nie budovať socializmus, práve cez filmové ,,umenie".
Hlavnou témou slovenskej kinematografie po roku 1948 sa tak stalo budovanie socializmu. Filmy spomínaného obdobia mali rovnakú schému, rovnaký cieľ. Jediné, čo sa menilo bolo prostredie a herci. Schéma bola klasická. Na jednej strane zástupca proletariátu v podobe mladej slečny pracujúcej v na plné obrátky v továrni (Katka), progresívne zmýšľajúcich robotníkov továrne (Lazy sa pohli) a na druhej strane reakcia v podobe kulakov (Omasta z filmu Kozie mlieko), inžinierov spolčených so západnými agentmi (Mladé srdcia), ktorí majú za úlohu rozvrátiť úsilie budovania novej socialistickej vlasti. Objavuje sa tu ešte skupina akýchsi nerozhodných, ktorých sa snaží dostať na svoju stranu aj pokrokový proletariát , ale aj reakcia. Výsledok ku komu sa na konci pridajú snáď ani nemusím hovoriť. Zaujímavé na týchto filmoch je aj to, že tu neexistuje v podstate individuálny hrdina. Ten je vždy kolektívny. Aj keď sa môže na prvý pohľad zdať, že vo filme sa objavuje individualita (Katka), je to len zdanie. Tak ako v socializme, aj v týchto filmoch nie je dôležitý jednotlivec, ale spoločenstvo, čím sa ,,formuje" kolektívny hrdina. V úvodzovkách formuje, pretože v týchto filmoch sa charaktery neformujú. S akým charakterom sa do filmu vstupuje, s takým sa aj film končí. Čo je ďalším dôležitým znakom filmov daného obdobia.
Takýto je stručný úvod do obdobia slovenskej kinematografie, ktoré je podľa môjho názoru veľmi zaujímavé a filmy tohto obdobia môžeme brať ako záznam istého obdobia našej histórie. Nie sú to filmy dobré, dovolím si dokonca povedať, že sú zlé. Ale svojim spôsobom je veľmi zábavné ich sledovať. A bez hanby sa priznám, že ich mám radšej ako filmy zlatých 60.rokov. A prečo? pretože sa pri nich zabavím omnoho viac než pri filmoch nakrútených o desaťročie neskôr.
