Slovensko patrí z postkomunistických krajín, medzi tie, kde ľudia navštevujú psychologické a psychiatrické ambulancie. Psychológovia a psychiatri technicky nemôžu venovať pacientovi viac času, než by potreboval. Teraz nemám na mysli charakterové a povahové vlastnosti lekárov.
Duševné poruchy spôsobujú rôzne činitele. Pred vyše dvoma rokmi na strednom Slovensku bol prepustený robotník. V duševnom amoku podpálil továreň na výrobu toaletného papiera. Prepustenie z práce nemusí mať za následok až taký dramatický priebeh ako sabotáž. Nie je to zlé, ak si prepustený nájde inú prácu, ale horšie už je, keď bol prepustený v tzv. hladových dolinách, kde na desiatky kilometrov si nie je možné zohnať prácu. Takáto nezamestnanosť môže spôsobiť postupný rozpad sebavedomia človeka, zhoršiť vzťahy v rodinách, najmä v takých, kde majú viacej deti a bude pracovať iba jeden z nich. Potom sú to samotné pracovné výkony, keď zamestnávateľ žiada od zamestnancov, aby pracovali za malú mzdu a podali výkon za dvoch, troch. Okrem telesnej únavy to môže viesť ku neuróze. Veľmi čo sa podceňuje na školách a v zamestnaní je, že ľudia pracujú napriek tomu, že sú nachladnutí. To môže viesť okrem dlhodobých ťahaníc sa z nachladenia aj ku srdcovým ochoreniam. Ako som písala, že duševné a telesné zdravie sa hrubo podceňuje. Média namiesto toho, aby viac sa zaujímali týchto dvoch dôležitých problematikách, zlé pôsobia na ľudí, keď rozoberajú až do podrobnosti morbídne zábery z vrážd, miesta havárií. Ako sa hovorí, že na Slovensku vo všetkých oblastiach prekvitá obchod až potom ľudia. Čosi to svedčí o zlom psychickom stave Slovákov, keď si žiadajú takéto morbídne reportáže - aký dopyt, taká ponuka.
Ešte pred druhou svetovou vojnou väčšina ľudí Slovenska žila v skromných až biednych pomeroch, a nebolo toľko duševných porúch, alebo sa to aspoň tajilo. Duševná porucha sa vtedy javila ako byť posadnutý diablom. Nemohli ľudia trpieť depresiami, keď okrem skromného až biedneho života iný ani nepoznali. Dnes je táto otázka na mieste, prečo toľko ľudí trpí psychickými poruchami? Od 60 - 80 tich rokov sú ľudia zvykli na určitú životnú úroveň. Mimo tých, ktori nejak pre svoje náboženské, či politické presvedčenie trpeli. Od 90 tich rokov išla životná úroveň obyvateľstva postupne dole. Prejsť z lepšieho do horšieho dá zabrať na psychiku. Existujú rôzne charity a nadácie, ktoré chcú ľuďom pomôcť, ale je to málo, samé nemajú dostatok financií, lebo ľudí odkázaných na pomoc nie je málo.
Práve veľkú úlohu by v tom mali zohrať médiá, aby tak pôsobili na verejnosť a politikov. Je to síce náročný a dlhodobý proces, ale vždy je lepšie začať, ako vôbec. A ak bude v spoločnosti platiť, že dobrému človeku, ktorý chce úprimne pomôcť svojmu okoliu, budú zlomyseľnici hádzať polená pod nohy, ďaleko sa v tej oblasti nedostaneme. Nestačí si iba pripomínať význam modrých nezabudok. Ale aj aktívne sa venovať problematike duševného zdravia. Samozrejme, nedoporúčujem úplne vyhodiť z reportáži vraždy a havárie, lebo by tak došlo ku narušeniu potrieb ľudí, ktorí takéto oblastí obdivujú. Len to obmedziť.
