Prečo venujem jeden svoj článok tejto problematike? Nadväzujem iba na článok poslanca miestneho zastupiteľstva Ing. L. Faláta, ktorý svoj článok adresoval poslancom mesta Košíc. Okrem toho mňa tiež viažu nejaké tie spomienky ku tejto telocvični. Ako piatačka si pamätám, že to bol rok nehôd. Prvá zranená bola spolužiačka, keď skákala cez kozu, spadla tak nešťastne, že si zranila krčnú chrbticu, prišla po ňu záchranka. Druhá spolužiačka si zlomila ruku tak, že jej kosť trčala z lakťa. Mňa požiadali, aby som išla namočiť vreckovku do umývadla, aby ňou mohli spolužiačke pretrieť spotené čelo.
Potom som ku úrazu prišla ja, ale bol to ten najmenší. Križiaci, ako volali vtedy kresťanskú mládež, chodila každý týždeň hrať volejbal. Niekoľko týždňov bolo dobrých, pokiaľ mi lopta nezlomila palec na ruke. So svojimi staršími spolužiačkami sme radi vyliezli na lano, kde sme sa odrazili od žinenky, a nohami sme sa odrážali od steny, keď sme sa vo veľkej rýchlosti odrážali od steny, vtedy sme to milovali. Priestory telocvične dokonca poslúžili na hostinu duchovného otca Ružbažana, keď prvý krát slúžil omšu vo svojej rodnej dedine.
V súčasnosti je v priestoroch ZŠ v Barci ticho vo večerných hodinách. Škola nemá príjem z nájmu telocvične. Vstúpiť do prežitých priestoroch telocvične rovná sa ohroziť svoj život. Len dostatok peniazi môže prinavrátiť život v neskorších večerných hodinách v školskom priestore. Keď škola bude mať dostatok peniazi, môže starú telocvičňu dať zbúrať a postaviť novú. Len dostatok peniazi môže priniesť radosť učiteľom, žiakom a ich rodičom. Investovať peniaze do stavby novej telocvične znamená investovať do zdravia svojich deti, do zlepšenia prostredia ich školy, aj priniesť spôsob, aby si škola vedela čiastočne na seba zarobiť, keď bude tieto priestory dávať do nájmu iných športových klubov.
