A nie je práve náš súčasný život taký veľký chaos ako v tej animovanej rozprávke? Náš život už nie je o žití, ale o neustálom štvaní sa za ničím. Ráno sa zobudíme na nepríjemné bzučanie budíka, potom rýchlo vychystáme svoje deti a seba. Za pol hodinu stihneme toľko aktivít, že by nám mohli iní závidieť. Potom utekáme do práce, kde sme tiež pod neustálym stresom. Potom, unavení a vynervovaní, sa vraciame sa vraciame z práce domov, lepšie povedané do druhej práce, kde na nás čaká varenie, práca okolo detí. Väčšina z nás si domáce práce necháva na víkend, lebo sme vydráždený z práce a z našich deti. Tak sa náš život točí ako jeden kolotoč, plný "chaosu" a stresu. Sedela som v autobuse s jednou tetou, videli sme oproti asi tri metra od seba sedieť mladú matku s dvoma synmi vo veku 5 a 7 rokov. Ten starší bol smutný. Teta mi povedala, že by taký nemal byť, lebo je veľmi malý na také nálady. Spoločenské podmienky pre rodinu boli v jej mladosti lepšie, než teraz. Vtedy sa mali rodičia čas venovať svojim deťom, menej na nich vrieskali. Na deti mali viac trpezlivosti než dnešní vystresovaní a uštvaní rodičia. Aj deti boli vtedy menej hyperaktívne. Akoby deti cítili napätie svojich rodičov. My si svoj život už nevychutnávame, my sa štveme. Kariérna nervozita, ktorá panovala u ľudí, ktorí robili kariéru na lukratívnych miestach sa preniesla do nášho všedného života. Na lukratívnych pracovných miestach sa točia veľké peniaze. nervozita je tu vyvažovaná peniazmi. Na druhej strane tam nie je úprimné priateľstvo, ale vládnu tam peniaze. Je smutné, že sa nervozita preniesla aj do života bežných ľudí s malým príjmom. Miesto honbou sa peniazmi a mocou sme my, jednoduchí ľudia, motivovaní zákonom džungle: prežiť. Prežívať z mesiaca na mesiac. My sme takýto život nechceli, ale bol nám vnútený. Každý človek tuží po pokojnom rodinnom živote, kde sa venuje svojim deťom, a nie po živote plnom napätia, aby neprišiel o prácu, či poplatili všetky šeky a podobne. Vystresovaný človek nemá čas na svoju rodinu.
