Podstatná časť verejnosti sa problematikou týchto vzťahov nezaoberá vôbec. Zvyšná časť diskutuje vo viac menej uzavretých diskusných fórach a navonok sa dostávajú hotové, skratkovité a schématické myšlienky. Výsledkom je používanie pojmov, ktorých vnímanie je veľmi rozdielne a častokrát úplne nepochopené. Najhoršie na celej veci je ale to, že takto chaoticky používajú tieto pojmy politici, politológovia a rôzni komentátori, ktorí by mali tieto pojmy ovládať jednoznačne a v takom duchu aj ovplyvňovať verejnosť.
Po páde železnej opony sa zo všetkých strán ozývalo spojenie sloboda a demokracia. Už v tom bol zárodok dnešných aj budúcich problémov. Tvrdenie, že sme získali slobodu a demokraciu je nepresné. V skutočnosti sme získali len "práva slobôd a demokracie". V prípade nerozumného nakladania s týmito právami sa dá dosiahnuť len málo slobôd a ešte menej demokracie. A to je presne to , čo sa nám podarilo dosiahnuť - málo slobôd a málo demokracie. Máme veľa byrokracie, partokracie a oligokracie. A aby to bolo ešte horšie, nemáme dostatok vzorov, lebo takýto stav dosiahla prakticky celá západná civilizácia. A aby to bolo úplne najhoršie, absolútna väčšina spoločenských elít v tomto chaose uviazla tiež a cestu von nevidí.
Ak nejaký politológ verejne hovorí o tom, že presadzovanie názorov menšiny i jednotlivcov je demokracia, tak pácha nesmierne škody. Zvyšuje tým chaos v spoločenskom vedomí a tým znižuje možnosti pre prijímanie racionálnych spoločenských rozhodnutí, ktoré by slobodu i demokraciu posilňovali. Možnosť uplatnenia menšinových a individuálnych názorov nemôže byť totižto nič iného ako sloboda. Demokraciu, v ktorej je široké uplatňovanie týchto názorov, môžeme v plnom zmysle slova nazvať liberálnou demokraciou. Demokracia, kde sú tieto názory opakovane podriaďované väčšinovým názorom, je zrejme málo liberálna, ale je to v každom prípade demokracia.
Demokracia, či už ako systém verejnej správy, alebo kvalita verejnej správy, je často protichodná slobode. V žiadnom prípade nemôžu byť totožné. Ich spájanie do jedného významového celku je obrovskou prekážkou pre pestovanie oboch. Neznalosť u veľkej časti verejnosti, podporovaná povrchnými aj úplne chybnými vyjadreniami verejne vystupujúcich osôb, nepodporuje individuálne občianske sebavedomie, ale neistotu a z nej vyplývajúce uprednostnenie autoritatívneho centralizmu, alebo snahu o víťazstvo vlastného skupinového názoru a jeho diktát.
Republikánske systémy vyspelého sveta sú do veľkej miery partokratické, oligokratické, byrokratické a médiokratické. Trpia deficitom reálnej demokracie. Presvedčenie o vysokej miere liberalizmu je tiež značne skreslené, pretože popri rozsiahlych občianskych a osobných slobodách, trpia deficitom ekonomických slobôd. Pomer medzi reálnou demokraciou a jednotlivými slobodami je východiskom pre dlhodobú spokojnosť občanov. Samotné ekonomické slobody sú predpokladom pre dlhodobú prosperitu. No a pomer reálnej demokracie a slobôd na jednej strane a partokracie a oligokracie na druhej strane je východiskom aj pre mieru dlhodobej spokojnosti, aj pre mieru dlhodobej prosperity.
