Príčinou tohto sebaklamu je neoblomná viera v možnosť úspešného riadenia komplexných systémov. Základom problému tejto viery je jej spájanie s prirodzenou túžbou a potrebou komplexné systémy riadiť. Lenže potreba riadenia a viera v istotu úspechu sú dve rozdielne veci.
Potreba riadenia, spojená s vierou neistoty takéhoto počínania, môže viesť k dobrým výsledkom v dlhodobom horizonte a častým neúspechom v krátkodobom horizonte. Riadenie s pocitom istoty vedie naopak ku krátkodobým úspechom, ale k dlhodobým neúspechom s fatálnymi dôsledkami. Ak si uvedomíme, že riadenie komplexného systému musí skôr, či neskôr dospieť k neúspechu, budeme ochotní zmeniť toto riadenie rýchlo po objave prvých nezrovnalostí a nefunkčností. Priznáme teda včas neúspech. Ak si to neuvedomíme, budeme pokračovať v rozbehnutom spôsobe riadenia dovtedy, kým rozpory nenarastú do takých rozmerov, že rozvrátia vzťahy v komplexnom systéme a utvoria priestor pre utváranie nových vzťahov.
Takéto uvedomenie a vnímanie sme ochotní prijať na nižších stupňoch riadenia ekonomických komplexných systémov. Na vyšších sa nám to nedarí. Ak si zoberieme za príklad prevádzku živnostníka, sme ochotní pripustiť možnosť jeho neúspechu - krachu. Pritom jeho prevádzka je rovnako komplexná, ako celá ekonomika. Každá časť komplexného systému je rovnako komplexná ako celok. Neúspech a jeho nutnosť u veľkých podnikov a štátov nie sme ochotní prijať - až do chvíle, keď sa tak stane. Drobné neúspechy nevyužijeme na odstránenie rozporov, ktoré ich sprevádzajú, ale na potlačenie rozporov ďalším spôsobom riadenia a tak rozpory narastajú ďalej.
Predstavy o tom, že rozpory pominú a budú nahradené úspechmi bez fázy rozsiahleho rozvracania súčasných vzťahov, je pekná, ale rozprávkovo naivná. Nové vzťahy sa vytvoria len spontánnou samoreguláciou a tá musí byť turbulentná. Rozpor medzi schopnosťou súčasného finančného systému stimulovať ekonomiku a reálnym rastom ekonomiky sa musí zväčšovať. Táto stimulácia nevyužíva vnútorný potenciál účastníkov trhu, ale doping pseudo-peňazí, ktoré nemajú svoj vlastný potenciál, ale čerpajú potenciál účastníkov trhu na výkony, ktoré sú vyššie ako tento potenciál a preto sa raz stanú nezvládnuteľné. Je to bezozvyšku model pôsobenia psychotropných látok v organizme.
Ak teda známi ekonómovia i ekonómky, nobelisti i neocenení hovoria o tom, že raz príde dôvera trhov bez krízy, že dlhy sa vymažú infláciou, že situáciu je ešte možné zlepšiť lepším hospodárením a šetrením atď. atď., tak je zrejmé, že problému neporozumeli a zrejme mu až ani neporozumejú. O to ťažšie a nepokojnejšie bude hľadanie nových vzťahov v budúcnosti, nové spôsoby riadenia a regulácie a nové prístupy k zmyslu a významu našich snáh o riadenie komplexných systémov.
Konať budeme, lebo konať musíme, ale bez ohľadu na to si samoregulácia komplexného ekonomického systému presadí svoje procesy a ciele. Ekonomický systém sa zmení z dočasného objektu riadenia na samoregulačný subjekt a my sa staneme jeho objektom. Prejaví sa to tak, že sa nám podarí presadiť len také regulácie, ktoré nebudú v rozpore so samoreguláciou. Väčšina z nich bude pre nás podľa obvyklých kritérií nevýhodná.
