Japonská ekonomika sa vzpiera zreteľným prejavom inflačného finančného systému už viac ako dve dekády. Zdanlivá remíza vzbudzuje nádeje na obnovu zdravého hospodárskeho rastu. Sú to ale nereálne nádeje. Tak ako v iných centrách svetového finančného systému, aj tu je možná len jediná cesta a to je neustále odvracanie úpadku, až kým sa nevyčerpá účinosť zachraňovania. Potom prudká fáza kolapsu samovoľne prebehne a pokusy zastaviť ho, alebo zmierniť nemôžu mať úspech.
Odvracanie kolapsu sa deje opäť jediným možným spôsobom, ktorý súčasná ekonomická ideológia a technológia má a to je expanzia pseudo-peňazí. Jej úspech v Japonsku závisí na stále aktuálnej možnosti exportovať vyrobený tovar. To sa deje a bude diať aj za cenu zápornej obchodnej bilancie. Krach je väčším nebezpečenstvom ako čokoľvek iné. Napríklad ako omnoho rozsiahlejší krach, alebo hyperinflácia v budúcnosti.
Tento proces musí teda nevyhnutne pokračovať ďalej. Neexistuje ekonomická ani morálna sila na jeho zastavenie. Ekonomickou silou, resp. prostriedkom je zdravý kapitál. Toho nielenže nieto, ale má zápornú hodnotu v podobe mimoriadneho dlhu. Vládneho dlhu vo výške viac ako 2,5 násobku ročného HDP a celkového vo výške 5-6 násobku. Morálnou silou je celospoločenská ochota vzdať sa životného štandardu a začať takmer od nuly. Takáto sila takisto neexistuje. Strach z úpadku je silnejší. Nápravu takejto situácie môžu vykonať len objektívne sily, nezávislé od vedomého počínania. A ony to aj vykonajú - formou krachu.
Možnosť získať reálny kapitál, ktorý by začal tvoriť nové ekonomické hodnoty a pritom splácal obrovský dlh je nulová. Možnosť, že by tento kapitál mohol konkurovať v inflačnom finančnom systéme bez vlastného znehodnocovania je tiež nulová. Teda aj možnosť, že by sa japonský finančný systém prestal posúvať k priepasti je nulová. Raz to prísť musí.
Zdroj principiálneho poznania :
http://janzavackyblog.blogspot.sk/2013/06/exaktny-dokaz-rozpadu-financneho.html
