Prvým predpokladom úspechu je vôľa. Vôľa nevracať sa k tomu, čo sa neosvedčilo. Je potrebné hľadať nové riešenie. Neopakovať dokola stále tie isté na krach predurčené riešenia.
Druhým predpokladom je ochota uznať, že najčastejšou a najprincipiálnejšou príčinou krachu finančných systémov je inflácia.
Tretím predpokladom je nutnosť zotrvania a rozšírenia celosvetového finančného systému. Zaviesť malý počet stabilných peňažných systémov v mori nestabilných a globálne prepojených je nemožné.
Štvrtým predpokladom je nutnosť opustiť staroveké princípy peňažníctva. V dávnych dobách bolo zlato spoľahlivým zúčtovacím a hodnotovo-uchovávacím prostriedkom. V budúcnosti sa môže stať, že dopravíme na Zem milióny ton vesmírneho zlata. To by finančný systém zruinovalo.
Piatym predpokladom je udržovať konštantnú peňažnú zásobu. Nahradiť teda pomaly rastúcu peňažnú zásobu zlata z minulosti pevným číslom, ktoré by bolo nutné po neurčitých dekádach /napr. štyroch/obnoviť pripísaním núl. Samozrejme by sa rovnako zmenili aj ceny a to samozrejme bez nariadenia. Bol by to teda opak dnešných škrtaní núl pri infláciách. Tejto predstave sa blížia súčasné alternatívne meny. Pri rastúcom záujme možno predpokladať ich posilnenie do takej miery, že jedna žuvačka môže stáť jednu tisícinu peňažnej jednotky. Ako platiť v obchode tisícinkami? Keby sme pridali 3 nuly, jedna žuvačka by stála jednu celú peňažnú jednotku.
Šiestym predpokladom je stav spoločenského vedomia a demokracie. Len uvedomelá celosvetová verejnosť s priamou zodpovednosťou-demokraciou môže takýto systém udržovať pod kontrolou a v stabilnom chode. Tu sa nám hodí opäť jedna pomôcka - koľko ľudí by dobrovoľne hlasovalo za náš terajší finančný systém, keby mali možnosť prijať taký, v ktorom sa ceny nezvyšujú, ale znižujú? Alebo keby vláda na vedenie vojny musela okamžite zvýšiť dane, či požiadať občanov o peniaze. To isté platí aj pre mierové výdavky na sociálny systém, na športové hry, na veľké stavby apod. Nech si odpovie každý sám pre seba.
Siedmym predpokladom je vedomie nevyhnutnosti odriekania v záujme dosahovania hospodárskeho cieľa. Teda opak dnešnej ideológie spotreby. Znie to paradoxne, a je to paradox. Komplexné systémy, akým ekonomika je, sa často prejavujú paradoxne. Odriekanie a šetrnosť si vynucujú zvyšovanie produktivity a efektívnosti, čo vedie k znižovaniu cien. No a znižovanie cien umožňuje predsa vyššiu spotrebu. Zvyšovanie spotreby je tak dosahované nie dlhodobým zvyšovaním dopytu a tým podpory neefektívnosti, ale naopak dlhodobým zvyšovaním ponuky na základe vynúteného rastu efektívnosti. Z hľadiska ekonometriky by hospodársky rast bol dlhodobo konštantný. Muselo by sa merať inými ako peňažnými ukazovateľmi. Napríklad ukazovateľmi spotreby v kusoch a ich štruktúre.
Uvedené predpoklady sú samozrejme tak náročné, že v súčasnosti je nereálne očakávať ich širšiu podporu. Celá táto predstava je len teoretickou úvahou pre budúcnosť. Budúcnosť omnoho silnejšie globalizovaného sveta s potrebou rozličných pravidiel, ale jednotných meradiel.
Adresa článku : http://janzavackyblog.blogspot.sk/2013/07/exaktny-dokaz-rozpadu-financneho_2.html
