Už keď sa dieťa narodí, nosí v podvedomí všetko, čo sa udialo počas tehotenstva a potrebuje k tomu vysvetlenie. Keď dieťa nedostane vysvetlenie stavov, v ktorých sa občas ocitá, časom na to zabudne. Nie je to celkom pravda, lebo sa všetko uloží do podvedomia. Podvedomie v tomto prípade vystupuje ako veľký kontajner na odpadky. Sú tam uložené všetky nespracované myšlienky, na ktoré sme nedostali zrozumiteľnú odpoveď. Nepochopené situácie z minulosti vyvolávajú v podvedomí buď bloky, alebo nepochopiteľné správanie. Keď ste sa aj na niečo spýtali, dostalo sa vám urážok, zahriaknutia alebo výsmechu. Výsledok bol taký, že ste sa nakoniec prestali pýtať. Bloky sú reakcie na nepochopené a nespracované spomienky. Takáto spomienka je negatívna myšlienka, ktorá vyvolá negatívnu emóciu a tá sa prejaví v negatívnom životnom pocite.
Sme uspôsobení tak, že to, čo uchovávame nespracované, vychádza na povrch pri prežívaní analogickej situácie. Náhle sa ocitnete v situácii, ktorá vám niečo pripomenie. Spomienka sa dostane do mozgu a ten ju interpretuje ako program podľa predlohy z minulosti. My sa napríklad po dvadsiatich rokoch zrazu nevysvetliteľne zachováme tak, ako kedysi náš rodič. Hovorí sa tomu skrat. Človek v takej situácii povie: „Prepáč, nemohol som si pomôcť, tak to naraz zo mňa vyšlo. Ja som už raz taký.“ Tým, že sa nad tým nezamyslia, sa vlastne rozhodnú v tomto stave zablokovania zotrvať aj naďalej.
Málokto sa však zvláda brániť nechceným alebo zámerným implantáciám cudzích programov zvonku. Na to už treba buď ten najzdravší sedliacky rozum, alebo pochopenie princípu programovania. Samotné programovanie mysle nie je nič zložité. Ak sa chceme v niečom zmeniť, je potrebné vypátrať ten-ktorý program z minulosti. Potom ho anulovať a vytvoriť nový. Najlepšie by bolo, keby sme sa starých programov dokázali celkom vzdať a začali nový život bez nich.
Všetci mávame občas skraty. Keby sme sa nad tým poriadne zamysleli, prijali to a snažili sa celú vec pochopiť, určite by sme prišli na to, že to prišlo z minulosti. Robili to tak práve naši rodičia a nás to vždy nevýslovne hnevalo. Ak sa vám niečo nepodarí, tak najčastejšie počujete: „Ja som už raz taký.“ – „Ja na to nemám.“ – „Ja som už na to starý.“ – „To je pre mladých.“ - „To nie je možné.“ – „To sa nedá.“ Nebezpečenstvo týchto naučených fráz je v tom, že to stačí počúvať pár dní a budete tak automaticky myslieť a hovoriť aj vy. Je to nákazlivé. Čo je horšie, vy tak začínate po určitom čase aj konať. Keď si to uvedomíte, vysvetlíte a pochopíte, blok, čiže starý program sa stratí.
Všetci sme naprogramovaní !!! Povedzte niekomu: „Bolí ma hlava.“ Čo vám poradí? „Zober si tabletku proti bolesti!“ Podobné odpovede dostanete hádam vo všetkých rodinách. Toho, čo odpovedá, vôbec nezaujíma, že vy viete, čo so svojím stavom chcete robiť. On povie iba to, čo má naprogramované, naučené ako reakciu na danú situáciu. To sú takzvané podvedomé programy, ktoré sa stali návykmi. Všetci v jeho rodine to tak robili. Myšlienky a slová majú nesmiernu silu, ktorá sa realizuje v činoch. Väčšinu našich činností robíme ako automaty, konáme automaticky, zo zvyku. A to, čo sa volá zabehané myslenie, je vlastne iba súbor jednotlivých zautomatizovaných programov, ktoré nám niekto dlhodobo podsúval. My sme si ich nevedome osvojili a používame tieto „ľudové múdrosti, tradície, názory“ už ako vlastné výtvory. Sme s nimi stotožnení aj napriek tomu, že často pôsobia proti nám, bránia nám v rozvoji alebo aspoň poriadne znepríjemňujú život. Oddnes si preto začnite pozornejšie všímať, čo všetko ešte stále robíte automaticky, zo zvyku a čo už cielene.
