Najväčší problém mnohých ľudí je, že nevedia, čo chcú v živote dosiahnuť. Nemajú konkrétny sen, ktorý by sa stal ich dlhodobým cieľom alebo zámerom. Všetci však dokola opakujú, že sa chcú mať lepšie. Keď sa ich spýtate konkrétnejšie ako lepšie, tak sú zaskočení. Takýmto ľuďom sa nedá pomôcť. Keď nevedia čo chcú, nemôžu to nikdy dosiahnuť. Zo zúfalstva sa snažia napodobňovať väčšinu a preto je u nás taká výrazná uniformita. Táto uniformita sa prejavuje v názoroch, hľadaní zamestnania, móde, stravovaní, zábave a životnom štýle.
Niektorí ľudia zasa majú svoje sny a ciele, ale nepoznajú spôsob ako ich naplniť. Snažia sa, aktívne sa zapájajú do najrôznejších činností, ale napokon zistia, že výsledný efekt takéhoto snaženia je málo účinný. Pri svojej práci narážajú na rôzne prekážky, problémy, ktoré im zabránia v realizácii skvelej myšlienky. Nevedia sa preniesť ponad prekážky, a preto väčšina po dvoch troch neúspešných pokusoch rezignuje. Sú nahnevaný, že nedokážu vytvoriť ani to, čo si dokážu predstaviť. Zvýšená snaha im nakoniec priniesla len väčšiu zaneprázdnenosť, stresy a nervozitu.
Cítia, že im niečo neustále uniká. Výsledným efektom vynaloženej námahy je len ďalšia premárnená príležitosť a sklamanie. Po určitom čase sa už nepokúšajú ani pomyslieť na nejaké prevratné myšlienky, aby sa opäť nesklamali. Sklamaní a znechutení sa napokon zaradia k väčšine, ktorá hrá na istotu. Istotu predstavujú stabilizované miesta v zamestnaní, kde sa využívajú doteraz nadobudnuté vedomosti a skúsenosti ľudstva. Ľudia sa boja každého rizika a preto radšej robia to, čo väčšina. Ak budete robiť to, čo väčšina, budete mať to, čo väčšina ľudí, čiže nič. V konečnom dôsledku ľudia prestali samostatne rozmýšľať. Majú strach z prevzatia zodpovednosti za svoj život. Ak im aj niekto ponúkne príležitosť opäť zobrať život do vlastných rúk, len mávnu rukou a zamrmlú, že teraz nemajú čas. Celý zvyšok života sa podieľajú už len na tom, čo vymyslel niekto iný.
Najväčšie rezervy ľudí sú v pochopení podstaty skutočného života. Je to neustála práca na svojom rozvoji, vzdelávanie a smerovanie od nedokonalého k dokonalému. Ľudia akoby na to zabudli a po skončení školy sa prestávajú ďalej vzdelávať. Keď sa im nedarí, tak sa vyhovoria na osud. Keby začali premýšľať, zistili by, že o svojom osude rozhodujú sami. Výsledkom takéhoto skresleného vnímania života je zmätenosť, obavy a neistota. Niekedy sa realizujeme tam, kde by sme vôbec nemali byť a naopak.
Tým, že sme zamestnaní, sme neustále v zhone a väčšinu času pracujeme na plnení cudzích cieľov. Nie sme sami sebou, niekto iný nám organizuje život a určuje, čo budeme robiť. Zaneprázdnenosť spôsobená s hasením vlastných problémov nám zabraňuje pri akejkoľvek tvorivej činnosti. To najdôležitejšie, čiže osobný rozvoj, práca na sebe a svojich cieľoch nám uniká. Keď neviete kam máte namierené, tak sa tam nikdy nedostanete. A to je hlavný dôvod nespokojnosti. Spokojný človek vie čo chce, dá si jasný cieľ a pracuje na ňom , dokiaľ ho nesplní.
