Takzvaná milosrdná lož sa medzi nami udomácnila a dnes si už ani nevieme predstaviť, ako by sme bez nej riešili niektoré chúlostivé situácie. Klameme už ako deti doma, klameme v škole a klameme aj v práci. Klameme kolegovi, že nie je tlstý a že dobre vyzerá. Klameme aj keď nám nechutí jedlo a tvrdíme, že predtým sme už jedli. Klameme, aby sme neurazili druhých. Klameme, keď si hľadáme prácu a do životopisu si píšeme veci, ktoré neovládame. Naučili sme sa to z novín a časopisov, kde nám radia ako sa pripraviť na pohovor a čo máme a čo nemáme rozprávať. S klamstvom sa stretávame aj pri marketingu a predaji. Učia nás, aby sme mierne prikrášlili výhody daného produktu, služby a nevýhody skreslili na prijateľnú mieru. Klameme aj sebe, keď tvrdíme, že nemáme čas pre seba a na výchovu a vzdelávanie detí.
Najväčší rozmer klamstva sa prejavuje medzi politikmi. Klame sa priamo v parlamente, kde si každý politik presadzuje svoju pravdu, respektíve polopravdu. Jedni politici tvrdia, že prvý pilier dôchodkového zabezpečenia je najlepší, druhí zasa, že druhý pilier je najvýhodnejší. Koalícia tvrdí, že opozícia kradne a opačne. Ak sa stane nejaká udalosť, v rôznych novinách a médiách máte hneď niekoľko rozporuplných názorov na tú istú vec. Ak preukážete, že politik klamal, tak vás dá k súdu za urážku a vy prehráte. Musíte sa mu ospravedlniť, prípadne zaplatiť bolestné. Za pravdu sa každý bije.
Čo si má o tom myslieť radový občan? Jeho skúsenosť je taká, že keď si povedal svoj názor na vec pred nesprávnym človekom, bol za túto pravdu vyhodený z práce alebo potrestaný. Táto skúsenosť ho naučila, že lepšie je mlčať. Je výhodnejšie nemať svoj vlastný názor a oplatí sa pritakávať šéfovi. Zistil, že kto neodporuje a neháda sa, je obľúbenejší. Nakoniec pochopil, že pravda bolí!!!
Zaujal ma príbeh malého dievčatka. Od malička ho vychovávala stará mama, ktorá jej poskytla kvalitnú etickú výchovu starej školy. Čítala jej rozprávky, kde dobro víťazilo nad zlom a vštepovala jej všetky pozitívne zásady, morálne pravidlá a slušnosť. Chodila s ňou do prírody, učila ku kráse, láske, pravde a dobru. Vysvetľovala jej, že klamať sa nesmie. Keď nastúpila do školy, všetci učitelia si hneď všimli, ako je dobre vychovaná. Učila sa veľmi dobre a všetci ju chválili. Po určitom čase nechcela chodiť do školy. Stará mama si všimla, že nemá kamarátov a tak išla zistiť, čo sa deje. V škole sa dozvedela, že spolužiaci ju nenávidia a úplne sa od nej izolovali. Dokonca ju začali šikanovať. Pre malú školáčku to bolo peklo. Nikto s ňou nechcel sedieť v lavici. Nakoniec sa zistilo, že žiaci ju nemajú radi, lebo jej nerozumejú. Je vraj „iná.“ Po príchode do školy začala upozorňovať svojich spolužiakov, keď klamali alebo keď v škole vyrušovali. Nedokázala pochopiť, prečo si navzájom blížia a podvádzajú. Nebola pripravená pre tento život. Bola vychovaná akoby pre iný svet, ktorý pomaly zhasína. Nakoniec musela odísť do inej školy, lebo situácia v triede už bola neznesiteľná. Odporučili jej návštevu psychoterapeuta. Na škole sa jednoznačne ukázalo, že slušnosť vo svojej podstate sa už nenosí. Škola je zrkadlom celej spoločnosti.
Kto je vlastne dobrý? Ten čo klame alebo ten, čo hovorí pravdu? Alebo človek prispôsobivý, ktorý si upravuje morálne pravidlá podľa potreby a každému povie len to, čo chce počuť?
Za socializmu dominovalo heslo: „Kto nekradne, okráda svoju rodinu.“ Aké bude heslo dneška? Žeby: „Kto neklame, sklame sám seba?“ Niekedy mám dojem, že už neplatí príslovie: „Lož má krátke nohy“, ale skôr platí, že: „Pravda má krátke nohy.“
