Atómová bomba bola práca géniov doby. Najprv bola odskúšaná v púšti, potom bolo treba zistiť, aké škody dokáže narobiť. Pán prezident Truman vedel, že bomba bude stáť státisíce civilistov život, ale len mykol plecom a zahlásil útok. Však nevyhodíme do vzduchu dve miliardy dolárov, čo nás stála a tým Rusom treba ukázať, kto je tu pánom. A všetkým nahovoríme, že je to pomsta za Pearl Harbour. Zabili predsa 2 335 Američanov. Tak ráno 6. 8. 1945, nonšalantne padol „Chlapček" na hlavy nič netušiacich Hirošimčanom a definitívne zmazal zo sveta tisíce ľudí. Veď kto by už prežil milión stupňov Celzia. V púšti v Novom Mexiku 5.9 kg výbušniny roztopilo 18.30 metrovú železnú vežu, vytvorilo 1.83 metrov hlboký kráter, zvalilo železnú vežu vzdialenú 800 metrov, zrazilo k zemi mužov čo stáli 9 km od výbuchu.1 Chlapček mal v sebe 64 kg uránia-235.
Hirošima do toho dňa nebola bombardovaná. Nebol to však zázrak, skôr vypočítavosť, pretože štyri mestá spomedzi ktorých mal byť vybraný „víťaz", museli spĺňať určité kritériá, aby mohla byť škoda čo najpresnejšie obsiahnutá: mesto malo mať priemer aspoň 4.8 km, muselo byť dôležitým vojenským cieľom s veľkým počtom civilistov ale s malým počtom vojnových zajatcov. Hirošima bola priemyselné mesto, prístav, mala dôležitú vojenskú centrálu.2
Bomba bola vždy opisovaná pre silu a krásu. Ospevovaný bol vedecký génius Američanov. Keď poviem „koncentračný tábor", predstavím si vychudnutých väzňov. Keď poviem „Hirošima", vidím hríb. Obete boli vymazané nielen samotným výbuchom, ale aj propagandou. Zabitých bolo minimálne 53 000 ľudí, 30 000 bolo nezvestných, denne zomieralo 100 ľudí a ďalších 40 000 bolo ľahko zranených.
Podľa prvého spojeneckého novinára, Wilfreda Burchetta, ktorý prišiel do Hirošimy 3. 9. 1945 však zomierali ľudia, ktorí pri výbuchu neutrpeli žiadne zranenia. Ich zdravie sa zrazu zhoršovalo. Stratili chuť do jedla. Vypadali im vlasy, na telách sa objavili modré vredy, krvácali z uší, nosa a úst. Najprv si doktori mysleli, že išlo o slabosť a pichali pacientom vitamín A. Následky boli strašné. Mäso v mieste vpichu začalo hniť. A každá jedna obeť zomrela. Rádioaktivita uvoľnená z bomby spôsobila, že veľa ľudí utrpelo len ľahké poranenia z padajúcich triesok, črepín, tehiel alebo železa. Za normálnych okolností by sa z takýchto úrazov bez problémov dostali, ale teraz sa u nich prejavili vážne následky. Ďasná im začali krvácať a dávili krv. Nakoniec zomreli.3
Americkí funkcionári označili tieto tvrdenia za japonskú propagáciu. Neverili, že by ľudia mohli ešte mesiac po výbuchu trpieť reziduálnou radiáciou a že by ich mohla stáť život. Prví americkí vedci prišli do Hirošimy až 9. septembra. Boli vydané predpisy podľa ktorých sa v tlači nemalo objaviť nič, čo by buď priamo alebo nepriamo narušilo pokoj verejnosti.4 Všetka tlač o Hirošime išla cez americkú cenzúru, básne porušovali kódex, dokumenty mizli v trezore.
Cieľom útoku bol zo vzduchu ľahko viditeľný most v tvare písmena T, ale bomba vybuchla nad nemocnicou a zabila 270 z 300 lekárov a 93% sestričiek.
Jedna zo stavieb, ktoré zostali stáť bola budova navrhnutá českým architektom Jánom Letzelom, teraz označovaná ako A-bomb Dóm. Stojí v blízkosti Pamätníka mieru, v centre ktorého horí Plameň mieru a bude horieť dovtedy, kým bude na svete čo len jedna jediná atómová bomba.
Pamätník pre zabité deti, inšpirovaný smrťou Sadako Sasaki, ktorá mala dva roky keď padla bomba. O desať rokov dostala leukémiu. Kým ležala v nemocnici robila origami žeriavov. Podľa povesti každému, kto spraví tisíc papierových žeriavov, bude splnené želanie. Podarilo sa jej ich spraviť 644.
Deti z celého sveta posielajú svoje výtvory.
V blízkosti pamätníkov stoja hibakuša, svedkovia bomby, (alebo ich potomkovia), ktorí rozprávajú svoj príbeh. Nám ten svoj (alebo skôr jej mamy) porozprávala Mičiko:
Moja mama žila 2.5 km od hypocentra a prežila výbuch atómovej bomby. Mala vtedy dvadsať rokov a jej sestra trinásť. Mama pracovala pri mori, jej sestra 1.5 km od hypocentra ako mobilizovaný študent. Asi 6 300 detí v ten deň zomrelo.
Mama ju tri dni hľadala, pozerala do každej tváre, pri každom tele si myslela, že ju už našla, ale vždy to bol niekto iný.
„Priblížila som sa k niečomu čiernemu a až vtedy som videla, že to bola matka držiaca svoje bábätko v náručí."
Nakoniec ju našla, priniesla domov, ale o dva dni zomrela. Od detstva som od mamy počúvala hrozné veci. Hovorila o obetiach. Vyzerali byť mŕtvi, ale niektorí stále dýchali a stále si pýtali vodu.
„Vodu! Vodu! Páli! Páli! Pomoc! Pomoc!" Ich telá boli čierno-biele. Spálené do čierna, biele od červov.
V tom čase, v horúcich letných dňoch, vyzerala Hirošima ako peklo. Mama mi hovorievala: „Nikdy nezabudnem na trpkosť a frustráciu, že som nemohla pre obete nič spraviť." Teraz je v nemocnici, tak podávam svedectvo za ňu.
Výpovede iných hibakuša:
Podľa Kodomy horor, aký zažila by nemalo zažiť žiadne dieťa. Boli tam ľudia, ktorých očí vyliezali z jamôk. Boli tam ľudia, ktorí držali bábätká spálené do čierna a oni sami nemali na sebe kúsok kože. Boli tam ľudia, ktorých črevá vyliezali von a oni sa ich pokúšali napchať naspäť.5
Akira mal 16 rokov. Najväčší dojem na mňa urobil päť alebo šesť ročný chlapec. Od stehna mal odtrhnutú nohu, ale hopkal cez most na ľavej. Celú scénu stále živo vidím. ... Rieka bola plná mŕtvych a tých, čo sa snažili uhasiť pálenie. Hladinu nebolo vidieť. Ranení so šúpajúcou sa kožou kričali o pomoc. Viem, že na nás pozerali, ale my sme nevládali pozrieť na nich.6
Tošiko dlho hľadala mamu. Až šiesteho septembra sa jej švagor vrátil z Hirošimy s niečím obmotaným v látke. Bola v nej jej obhorená lebka, bez očí, bez nosa, zostalo na nej iba trocha mäsa a zopár vlasov. Pravú časť okuliarov mala vtavenú do hlavy.
Okolo 27. augusta vypadali Tošiko vlasy a začala dáviť krv. Vypadalo jej aj pár zubov a mala horúčku cez 40ºC.7
Počúvala som Mičiko a plakala. Nemohla som sa pozrieť na fotografie, ktoré nám ukazovala, ani do múzea som už nevládala ísť. Dovolila by som si teda doplniť to známe „Vo vojne a v láske je dovolené všetko" ešte tým, že vo vojne láska nie je dovolená.
Z Trumanovho denníka:
1 http://www.dannen.com/decision/hst-jl25.html
Motivácie pre bombardovanie:
2 http://www.dannen.com/decision/targets.html
http://www.johnwcooper.com/papers/atomicbombtruman.htm
Burchettov článok:
3http://assets.cambridge.org/97805217/18264/excerpt/9780521718264_excerpt.pdf
4http://japanfocus.org/-Richard-Tanter/2066
Hibakuša:
6http://www.inicom.com/hibakusha/akira.html
7http://www.pcf.city.hiroshima.jp/virtual/VirtualMuseum_e/visit_e/testimony_e/testimo08_2.html
Čo sa naozaj stalo:
http://whatreallyhappened.com/WRHARTICLES/pearl/www.geocities.com/Pentagon/6315/truman.html
Dokument označený „top secret" celých 22 rokov:
