Riga má úplne inú atmosféru. Budovy sú vyššie, ulice užšie, možno preto sa mi zdá, že je tu viac ľudí, viac turistov.
Otvorený priestor ponúka pláž a Etnografické múzeum. Cestou tam som konečne mohla predstaviť Lukovi revízorku. Hovorila som mu, že sú veľmi časté v Košiciach a nikdy sme žiadnu nestretli.
V skanzeme to žije. Teta v kroji predáva výrobky zo slamy, ujo pri inej chalúpke predáva keramiku. Sme v pätách ruskej skupine dievčat, čo fotí módu.
Išli sme aj na pešiu túru okolo mesta s mladou sprievodkyňou, ktorá nám poukazovala taje mesta a porozprávala príbehy, niekedy vtipné, niekedy vážne. Prekvapilo ma koľko my vlastne máme spoločné s Lotyšskom, čo sa týka kultúry a histórie. Vzala nás aj na Ruský trh, kde by sme asi boli okradnutí a zabití v priebehu pol hodiny keby sme išli sami. Vraj ak niečo stratíš, alebo ti ukradnú, na druhý deň to tam nájdeš. Niekto si tam veľmi lacno kúpil späť svoj vlastný ukradnutý bicykel.
Ukázala nám aj reštauračný reťazec Lido, kde sa dá dobre a lacno najesť. Mala som šalát, hlavný chod a dezert za menej ako 5 euro. Odvtedy sme tam jedli každý deň.
Naše posledné ráno. Znova sme bezdomovcami. Naše ruksaky čakajú na autobus v hosteli a my si dávame ranajky v parku pri jazierku. Úžasný ražný chlieb, čierny ako uhlie, zelenina, tuniakový šalát. Ľudia sa člnkujú, krmia kačky, je tu pokoj, hoci mimo parku tuším rušný život. Počujem hluk premávky, ale nevadí mi. Prebíja ho saxofón odniekaľ v ozvenách okolo nás. Darček na rozlúčku od Rigy.
