Nie vždy máš pravdu, hlavne keď ide o veci nezachytiteľné

Ľudskosť sa vraj prejavuje v citoch,

potrebuješ však plačky,

aby ti ich predviedli.

Hráš sa na nevinného

a pritom si

štetka a pasák vlastného života.

Stroj.

Požívaš a vylučuješ.

Spíš a bdieš.

Čo ešte? Čo ešte?!

Čo si dnes spoznal, ochutnal, počul?

Čoho si sa dotýkal?

Tá duša, ktorou sa chváliš, kde je?

Sám si ju nepocítil, úbohý prízrak vlastných snov,

nočná mora v životnej veľkosti.

Poznáš všetky slová zo Slovníka cudzích slov,

ale význam jednoduchého

‚prosím' a ‚ďakujem'

ti unikol.

Tu si, tu si,

empirická skutočnosť,

ale básnici z núdze

zametajú ulice

a čítajú odhodené noviny

do konca.

Dokonca

aj rebrík z vlasov je pevnejší

než tvoje takzvané inteligentné ja.