Nastúpila som, ešte mi musel dôjsť výpis z registra trestov, čo trvalo pár mesiacov, na školách, ma už netrpezlivo čakali, mali pre mňa pripravené rozvrhy aby som mohla hneď začať. Jedno z prvých detí, ktoré som spoznala, bola tretiačka A. Vždy, keď ma stretla, sa ma pýtala, či ju budem učiť. Vlastne všetky deti za mnou stále chodili a pýtali sa ma, kedy ich budem učiť. Keď som povedala, že zajtra, boli smutné. Keď som im povedala, že teraz, skákali od radosti a odniesli si ma do triedy. Toľkokrát ma skoro zvalili na zem, len preto, že ma chceli všetci naraz objať. A. sa ma vždy ticho, akoby so strachom pýtala, kedy budem učiť ju. V mojom rozvrhu som ju nemala a keďže škola nebola príliš flexibilná, nezmenilo sa nič ani po tom, keď som išla za kompetentnými s tým, že asi by som s ňou mala tráviť čas. Išla som však za ňou vždy, keď moje deti, ktoré pre školu boli prioritou, chýbali. Raz sme takto s A. písali príbeh. Ona mi ho rozprávala po česky, ja som ho preložila do angličtiny. Pre mňa má neuveriteľnú výpovednú hodnotu, preto som A. poprosila o autogram. A. mi jej pracu s prekvapením podpísala. Mám ju odloženú. Teraz vám ju preložím do slovenčiny.
Keď som bola malá, žila som v B. Mala som za priateľa Mesiac. Každú noc som išla von, aby som ho mohla vidieť. Vždy, keď som videla padajúcu hviezdu, priala som si, aby vedel rozprávať. Jednej noci prehovoril.
„A.", povedal. Spýtala som sa:
„Kto si?"
„Som Mesiac. Mám pre teba darček." Dal mi malý kúzelný krížik a ja som ho nosila stále na krku a všetky priania sa mi splnili.
Ona a jej súrodenci chodili do školy čoraz zanedbanejší. Išla som za naším Child Protection Officer. Deti vzápätí zmizli. Plačem, lebo som nebola schopná A. pomôcť. Keby som vtedy vedela, čo viem teraz...
S. prišla k nám do školy tesne pred letnými prázdninami. Aj keď mala desať rokov, mala za sebou iba dva roky školskej dochádzky. Pokiaľ sa pamätám, nikdy so mnou nehovorila, na všetky otázky len pokrčila plecom a usmiala sa. Raz nás jej učiteľka poslala spraviť pre ňu slovník. Behali sme po škole s foťákom a fotili všetko, čo sme chceli v slovníku mať. Alebo skôr ja, lebo S. sa tvárila, že jej je to jedno.
„Knihu?"
Hm.
„Jedáleň?"
Hm.
Vedela sa pekne usmievať. V Powerpointe sme potom robili slovník. Vložili sme fotku a opísali ju po slovensky a po anglicky. S. tvrdila, že v Powerpointe nikdy nepracovala, ale raz som jej ukázala čo a ako a bola schopná pracovať samostatne. Dokonca aj s extra informáciami, napríklad ako zmeniť veľkosť a farbu písma, ako zmeniť farbu pozadia, zarovnávanie. Prečo nie, keď základy pochytila tak rýchlo. Jej učiteľka bola geniálna. Po hodine som jej zreferovala ako sa nám darilo a ona spravila tú najlepšiu vec. Povedala mi o tom S. kamarátka, lebo na tej hodine som ja už nebola. Vysvetlila žiakom, čo S. robila a spustila prezentáciu. Deti jej zatlieskali.
Po prázdninách išla S. na strednú, ale jej sestra so mnou zostala. Hneď v prvý deň za mnou vzrušene prišla, že S. pre mňa niečo má, ale že to zabudla doma. Na druhý deň mi priniesla ručne vyrobenú obálku, v ktorej bol tento list. Text hovorí: Ahoj. Miss Zdena, mám vás rada, budete mi chýbať, pani učiteľka. A sa teším, že prídete naspäť. From S.
Pri tejto spomienke plačem od dojatia.
E. som spoznala ako druháčku. Vedela komunikovať rovnako dobre v angličtine ako v češtine, napriek tomu jej práca nešla. Nemiesto toho, aby pracovala, rozprávala a kritizovala všetko dookola.
„Ty mi máš pomáhat!" kričala na mňa keď som odmietla spraviť jej úlohu.
Vždy mi tvrdila, že to a to nedokáže. Ja som vždy odpovedala, že keby som vedela, že to nedokáže, nežiadala by som to od nej. Táto veta sa mi stala mantrou. Videla som, aký má účinok. Deťom sa dalo z očí vyčítať ako ju spracúvavali a keď ju pochopili, pustili sa do práce. Dokončili úlohu vo svojom vlastnom čase, na svojej úrovni, ale dokončili. Bolo na nich vidieť zadosťučinenie.
„No vidíš, a ty si mi tvrdila, že to nedokážeš."
E. ešte ani v treťom ročníku nevedela čítať. Aby mohla pracovať, musela som jej úlohy predčítať. Aj deti si to všimli a začali sa jej posmievať. Išla som za jej učiteľom, či to nemôže náhodou byť dyslexia. On mi sľúbil, že sa o tom postará. E. sa venovali v malých skupinkách a robila úžasné pokroky. V štvrtej triede ma už vôbec nepotrebovala. Pracovala samostatne, metodicky, čítala a písala plynulo. Jej sebavedomie vzrástlo natoľko, že už nemusela kričať. Sedela vedľa mňa a robila prácu, ktorá bola určená pre pokročilých, kým ja som sa venovala ostatným deťom.
