Tie stvory najdokonalejšie na svete sa arogantne zasmiali. Čašníčka mrkla na spomínanú slečnu. Vyzerala zdravo, sviežo a hlavne bola nápadito oblečená. Vyžarovala z nej sebadôvera a individualita. Neovládateľná povrchnosťou, ženská ako má byť.
„Doľava, doľava."
„Prečo máš so sebou taký ksicht, mal by si byť so mnou, drahúšik."
„Asi bude dobrá v posteli, inak by s ňou nebol."
„Ja som lepšia, poď skúsiť!"
Ďalší výbuch smiechu. Čašníčka radšej išla vymeniť zákazníkom popolníky, ich stôl vynímajúc.
„Pozri sa na ňu, nesie sa akoby jej patrila ulica."
„Jasne, bo všetci chlapi sú z nej hotoví."
„Určite nevie ani zapnúť počítač."
„Určite."
Zatiaľ čo kritizujú celú ulicu, čašníčka si robí svoju prácu. Víta nových zákazníkov, nosí im nápoje, upratuje stoly. Ich stola sa však ani nedotkne, obchádza ho, nepríde sa spýtať, či niečo nepotrebujú.
„Tá krava je slepá či čo? Dobre že popol nemáme po celom stole."
„Si si všimla, ostatným mení popolníky po dvoch špakoch, lezba jedna."
Samozrejme, že je lezba, má predsa krátke vlasy a žiadny make-up.
„Vypadnime odtiaľto."
Sladkým hlasom sa otočí na čašníčku.
„Zaplatíme."
Chladne im donesie účet, oni zaplatia, bez poďakovania odíde za ostatnými hosťami. Oni namiesto sprepitného vysypú na biely obrus svoj preplnený popolník a odídu.
