Podarilo sa, som na vysokej, prváčka. Robím im nesmiernu radosť, viem a cítim, že sú na mňa hrdí. Ale potom sa niečo stane. Babka odchádza s vážnou chorobou do nemocnice na pár týždňov. Dedko tento fakt nezvláda, myslí si, že jeho milovaná osoba od neho navždy odišla. Pohľad na neho bol veľmi smutný. Keď babku na chvíľu prepustili, povedala som jej, čo sa deje s dedkom. Prišla za ním do obývačky, kľakla si k nemu, chytila ho za ruku a vtedy som videla niečo neskutočne krásne:
Dedko: „Mamička, ja ťa stále ľúbim, neopúšťaj ma!"
Babka: „Tatino, veď aj ja ťa ľúbim, neboj sa"
Nádherné, ešte aj teraz sa mi tisnú slzy do očí, keď si to predstavím. Skutočná a nekonečná láska. Zažijeme aj my niekedy takú?
Tento pocit šťastia netrval dlho. Babka sa z choroby pomaly dostávala, ale dedkov stav sa začal zhoršovať. Vianoce strávil v nemocnici a preto sme sa snažili byť s ním čo najčastejšie. Začiatkom roka sa uvoľnilo miesto v Domove dôchodcov, kam sme ich presťahovali. Nemohli už žiť sami vo svojom byte. Po neskutočne dlhých rozhodovaniach sme dospeli k záveru, že nájdeme super Domov dôchodcov, kde sa o nich profesionálne budú starať. Každý víkend sme však boli s nimi a nosili sme so sebou aj psa, pretože sme vedeli, že ich dokáže odpútať od reality.
Prišiel február a dedkov stav sa zhoršil natoľko, že musel byť hospitalizovaný. Keď sme ho prišli pozrieť do nemocnice, až mi srdce zovrelo. Z nosa aj rúk mu trčali samé hadičky a jediné, na čo sa zmohol, keď nás uvidel, boli slzy. Tá bezmocnosť, ktorá vás vtedy obklopí, je hrozná.
Rozhodla som sa, že v tú noc prespím v ich byte. Sama. A sníval sa mi krásny sen. Videla som dedka sedieť za stolom v kuchyni pri lúštení krížovky. Ako k nemu prichádzam, postaví sa, podíde ku mne, pohladí ma celou dlaňou po tvári a povie to, čo vždy, keď sme sa lúčili: „ a bydz dobrá". Usmial sa a ja som sa zobudila s krásnym pocitom.
O hodinu neskôr mi volá mamina, že dedko dnes nadránom umrel. Krásny pocit sa zmenil na pocit neskutočného smútku. Môj dedko?! To akože ho už nikdy neuvidím?!
Vtedy som si to myslela, ale dnes to vnímam inak. Môžem ho vidieť a cítiť vždy, keď zavriem oči a spomínam. Viem, že je s ním babka (umrela pol roka po ňom - išla za tatinom) a tam „z hora" na nás dávajú pozor.
A viem, že v tú noc som zažila rozlúčku, na ktorú nikdy nezabudnem. Síce smutnú, ale tak krásne teplú a plnú lásky.
Ľúbim Vás. :*
