Zdenka Kučerová
Prečo?!
Stretli sa pred 4 rokmi. Kamarátstvo prerástlo do lásky, láska do svadby a tak to malo ďalej pokračovať. Malo. Ale človek mieni, Pán Boh mení. Bol apríl a z dvoch zostal jeden. Ona.
Stretli sa pred 4 rokmi. Kamarátstvo prerástlo do lásky, láska do svadby a tak to malo ďalej pokračovať. Malo. Ale človek mieni, Pán Boh mení. Bol apríl a z dvoch zostal jeden. Ona.
Myslela som si, že to bude opäť klasická večerná prechádzka i napriek tomu, že sme zmenili našu obvyklú trasu. Park sme vymenili za tzv. štreku, raj pre psíčkarov, bežcov, narkomanov, cyklistov atď. Prechádzali sme aj okolo bývalej vlakovej trate, kde sme stretli hŕstku detí. No, deti je asi prehnané slovo, skôr to boli puberťáci okolo 12-14rokov. Kričali, nadávali, kopali do seba a vyhodeného kresla, hádzali kamene – jedným slovom, hrali sa. A zrazu.....
Myslím, že s čistým svedomím môžem o sebe povedať, že som človek so sociálnym cítením. Už ako dieťaťu mi bolo ľúto ľudí, ktorí boli odkázaní na niekoho iného alebo tých, ktorí mali nejaký zdravotný handicap. Preto som sa rozhodla pre štúdium sociálnej práce. Teraz viem, že ľudia so zdravotným postihnutím ľútosť nečakajú. Práve naopak, potrebujú od nás podporu a plnohodnotné začlenenie do spoločnosti. Minimálne v rámci ich možností.
Ráno som sa zobudila do krásneho slnečného dňa, ktorý ma hneď nabil pozitívnou energiou. Mala som pocit, že mi dobrú náladu nemôže nič pokaziť. Vstala som z postele, podišla k oknu, aby som ho mohla otvoriť a pustiť dnu čerstvý vzduch. Síce som uvidela dolu sanitku, ale vedela som, že sa nikomu nič vážne nestalo. Bola to klasická komunistická sanitka, ktorá pomáha starším a imobilným pacientom dostať sa na vyšetrenie k lekárovi. Hm, skvelá pomoc pre ľudí, ktorí si nedokážu pomôcť sami.
Najprv sa postavia, nadýchnu, a potom začnú spievať. Bez mikrofónov, len s dvoma nástrojmi - so svojimi hlasivkami a pľúcami. Vnímate ich hlasy a tóny, maximálne sústredenie a pritom radosť zo spevu, ktorá z nich vyžaruje každým nádychom a výdychom. Volajú sa Kruhy a A´cappella spevu sa venujú už jedenásty rok.
Ako každý psíčkar, aj ja som sa vybrala na večerné venčenie s mojim chlpáčom. Prechádzali sme sa po parku, stretávali iných psov a ich majiteľov a sem -tam prehodili nejaké to slovo. Cestou domov som sa rozhodla, že pôjdeme už popri parku, čiže vedľa cesty.
Milovala som ich celým srdcom. Oboch. Babku aj dedka. Už len spomienka na nich vo mne vyvolá teplo v srdci a úsmev na tvári. Dvaja úžasní ľudia, ktorí by svojim najbližším zniesli aj modré z neba. Bolo jedno, či je pondelok alebo nedeľa. Chodila som k nim rada od malého mala. Našťastie bývali veľmi blízko, takže nebol problém ich navštíviť vždy, keď som potrebovala lásku starých rodičov. Ich snom bolo okrem iného aj to, aby som úspešne dokončila strednú školu a nastúpila na vysokú. Vedeli, aké je vzdelanie dôležité, preto ma v tomto smere veľmi podporovali.
Vždy som túžila mať psíka. Od malého mala. Bolo mi jedno, či to bude čistokrvné plemeno alebo čistokrvný bastardík. Len nech to je pes. Keďže mi ho rodičia nechceli dovoliť, rozhodla som sa, že si to budem kompenzovať venčením cudzích hafanov. Joj, to bol pocit, keď som si psa viedla na vodítku, ups pardon, na vôdzke, keď sme si spolu sadli na lúku a ja som ho mohla donekonečna hladkať.... Ale asi najúžasnejší pocit bol ten, keď som si psa nachvíľu vzala k nám domov. Vtedy som si predstavovala, že ja mám psa. Proste - milujem psov.
Tá myšlienka ma prepadla z nenazdajky – z ničoho nič – proste len tak priletela. A to konkrétne jeden júnový večer roku pána 2009, keď som sa pred zaspávaním pozerala na fosforové obrázky na plafóne v spálni. Hm, slovo pozerala je dosť silné. Pretože som videla len veľké machule, ktoré sa mi posmievali – nevidíš nás, nevidíš nás. Vtedy som si povedala: Veď ja vám ukážem.