Po skončení strednej školy mi spolužiačka darovala malého hnedého bastardíka. Upozorňovala som rodičov, že si prinesiem psa, ale zrejme mi neverili. Až kým ho neuvideli doma. Už je to desať rokov a je to malý plznúci milášek Andy. Ale nie o ňom je tento príbeh.
V jeden októbrový večer, keď mal Andy 5 rokov, išli sme na klasické večerné venčenie. Aspoň to tak bolo v pláne - vyvenčiť, vybehať, stretnúť 4-nohých kamošov, označkovať všetko možné i nemožné a potom šup do postele. Ale nebolo to tak.
Bolo 28.10.2004 a my sme nešli hneď do parku. Musela som totiž najprv vyniesť smeti, ktoré už statočne zavadzali pred dverami. Takže naša trasa sa o pár metrov odchýlila. Ale pri smetiakoch sa niečo dialo - ako počúvam, tak počúvam, niečo tam kňučí! A to konkrétne v kontajneri so sklom. Preboha!!!! Veď to je psí plač! Kto ho tam mohol vyhodiť?! Rýchlo volám von mamu, aby mi pomohla so záchranou. Kontajner so sklom sa totiž otvára dolu, čo sa mi samej nedarilo. Po asi pol hodine sme ho konečne otvorili. Na cestu sa začnú kotúľať fľaše a medzi nimi malý „potkanček". Tak totiž ten psík vyzeral. Mal len niekoľko dní. Prvé, čo vám vtedy prebehne hlavou, je - čo s ním mám robiť? Nuž, zobrať domov a volať na veterinu. Službukonajúci lekár mi povedal, že ak to má pár dní ( mal konkrétne 5),a nie je to pri matke, tak zdochne. Poviem vám, neboli to moc povzbudivé slová.
Ale ja sa predsa nevzdám.
Prvú noc som s ním bola nonstop. Ležal mi na hrudi, pretože len vtedy bol tichúčko a neplakal. Ja som zatiaľ celú noc premýšľala, čo s ním budem robiť. Zostávalo len jedno východisko - ísť na veterinu osobne a kúpiť psí sunar.
Na veterine ho prezreli, potvrdili, že má zhruba 5-7 dní. Kúpili sme sunar, fľašku s dudlami a išlo sa na to. Každé dve hodiny som ho „kojila". Keď sa napapal, museli sme teplou vlhkou handričkou najprv masírovať chrbát, aby si grgol. A potom sme masírovali bruško, aby sa vycikal, lebo tak malý hafan sa sám vycikať nevie. Teda handrička nahrádzala jazyk skutočnej psej matky. A nakoniec do teplého pelíška, kde spokojne zaspinkal. Bol proste mojim psím bábätkom.
Rástol rýchlo. Po 14 dňoch otvoril oči, po troch týždňoch sa sám vycikal na parket (júúj to bolo radosti, že konečne ciká sám)a po mesiaci spapal sám z misky svoju prvú krupicovú kašu. Keď mal 6 týždňov, vzali sme ho s Andynom prvý krát von. Menil sa zo dňa na deň. Farbu, srsť, tvar tela...
Za celý čas sme premýšľali, ako sa tento malý bojovník bude volať. Ako prvé ma napadol Lancelot. Neprešlo to. Ktovie, prečo? Potom som sa rozhodla, že bude Arnold, ale v skrátenej verzii Arny. Mama ho začala z nenazdajky volať Arnošt a oco Artur. Musíte uznať, že jedno meno krajšie ako druhé. Zhodli sme sa na tom, že skrátené meno bude Arny, akurát sme sa nezhodli na celom mene. Artur bol zavrhnutý z mojej strany hneď. Ja som ho ešte pár týždňov volala Arnold, ale „psíčkarom" vonku sa páčil Arnošt. Vraj sa to meno k nemu hodí.
Z Arnošta sa stál najznámejší pes na sídlisku vďaka jeho osudu. Teraz má takmer 5 rokov a huncútstvo mu priam srší z očí. Je to jednoducho náš poklad, poklad z kontajnera, ktorý by som nevymenila za nič na svete.
Nezostáva mi nič iné, len odkázať dotyčnému pesimistickému lekárovi, jedno - prežil, pretože pri matke bol a stále je.
