Keď som sa vynoril spoza rohu ulice a zbadal tento obraz vyrazilo mi to dych. Nepredpokladal som, že ma Matera až tak očarí. Hneď pri vstupe do mesta som si preto kúpil sprievodcu, aby som sa dozvedel čo najviac o tomto kraji a mieste. Nestihol som sa však ani začítať, keďže dvaja nadšení turisti mimo hlavnej sezóny upútali pozornosť miestnej sprievodkyne. Cena vyjednaná na 20€ na hodku. Už po prvých slovách som zistil, že peniaze boli dobre obetované.
Naša milá sprievodkyna a jej vtipný anglický akcent.
Dozvedel som sa, že práve tu taliansky režisér Pasolini umiestnil dej filmu Evanjelium podľa Matúša a pred rokmi tu Gibson natočil Umučenie Krista. Staroveký vzhľad mesta mu vytvoril dokonalú kulisu pre jeho biblický Jeruzalem. Tisíce rokov staré bloky kameňa odolné voči všetkému modernému, sú predurčené byť ideálnym prostredím na zobrazenie posledných dní Ježiša Krista.
Nemenej úchvatný bol aj pohľad na kaňon, ktorý sa zarezáva do terénu na východnom okraji mesta. Toto miesto vo filme slúžilo ako Golgota. Aj preto som sa pri prechádzke Materou pristihol, že rozmýšlam akoby som vstúpil do Jeruzalema a kráčal po stopách filmového Krista.
Historická časť - Sassi di Matera
Za chvíľu sme sa dostali do srdca Matery, do Sassi. Tie sa nachádzajú v dolnej časti mesta. Jedná sa o najstaršie mestské štvrte, ktoré sa delia na Sasso Barisano a malebnejšie Sasso Caveoso. Štvrte tvoria komplex mestského jadra, dnes nazvaného „Sassi di Matera" teda „Skaly Matery". Práve tu som prežil neopísateľnú eufóriu. Vstúpiť do tejto časti bolo pre mňa ako ponoriť sa do pradávnej histórie ľudskej existencie, kde sa zastavil čas. Každým novým krokom som mal pocit, že vstupujem do iného sveta, kde ľudia nepoznajú televíziu či počítače, ale naďalej tu vládnu zdravé ľudské hodnoty a spoločenské princípy.
Pohľadom som preletel ponad stredoveké kostoly, zvonice, katedrálu, staroveké jaskyne, staré paláce a ošarpané domy s kamennými cisternami. Tie sú nalepené tak blízko seba, že človek nevie, kde jeden dom končí a druhý začína. Vstúpiť do jeho útrob je ako vkročiť do labyrintu s tisíckami schodov, múrikov, kamenných cestičiek a stredovekých uličiek. Práve tu som si uvedomil, že Matera sa rodila tisícky rokov. Sprievodkyna nás informuje, že z mäkkého tufového kameňa sa tu vybudoval celý systém umelých jaskýň, ktorých je tu približne 3000. Viaceré z nich boli osídlené až do polovice 20. stor. Mesto sa preto radí medzi najstaršie nepretržite osídlené miesta na Zemi. Zaujímavé ideme teda ďalej.
Ľudia si obzerali nových návštevníkov so záujmom. My sme ich radi obdarili úsmevom a pozdravili klasickým pozdravom "Bon giorno".
Fotografia to síce dobre nezachytila, ale pohľad na kostol San Pietro Caveoso z roku 1300 bol úchvatný. Tiesni sa totiž v malebnom zákutí nad roklinou. Vraj patrí medzi najkrajšie kostoly v meste, preto sme sa pozreli aj do jeho vnútra.
Dominantou Matery je zo všetkých strán viditeľná katedrála s 54 metrov vysokou zvonicou. Vybudovaná bola v roku 1270 na najvyššie položenom mieste. Podložie sa umelo zdvihlo o ďalších 6 metrov, aby katedrála vyzerala ešte viac impozantnejšie a viditeľnejšie. Od roku 1389 je zasvätená svätej Márii z Bruny, patrónke mesta. Každoročne sa 2. júla tiahne mestom veľkolepá procesia na jej počesť. Tu je pár pohľadov mojimi očami na dominantu mesta.
Bolo veľmi zaujímavé kráčať ulicou a zrazu zistiť, že vlastne niekomu stojíte na streche.
Páčili sa mi takéto ošarpané domy a malé útulné dvere a okná.
Keď sme sa motali okolo jedného domu narazili sme na takéto dve krásne spiace mačičky. Ani sa nepohli, keď sme ich fotili, len si pokojne spali.
Život v jaskyniach
V 7. a 8. stor. sa tu do okolitých jaskýň prisťahovali benediktíni a grécki ortodoxní mnísi. Začalo sa tu rozvíjať duchovenstvo a do skál sa vysekávali jaskynné príbytky. Tie sa stali nielen domovom, ale aj miestom bohoslužieb a tak sa postupne menili na kostoly a kláštory. Mnohé z nich sa dnes môžu popýšiť krásnymi nástennými maľbami. Tie sme síce nevideli, ale silný zážitok bolo vstúpiť do jednej z početných, zatuchnutých čiernych dier. Len veľmi ťažko som uveril, že v jednej jaskyni sa tlačila rodina o počte 6 - 7 ľudí, spolu s dobytkom (ošípané, kozy, ovce).
Hneď pri vstupe vidieť do kameňa vysekané lavice, postele, police, kuchynskú pec a ďalšie priestory. Pre mňa silné kafe. Žiadny osobný priestor pre život, len chudoba diktujúca, že každučký centimeter priestoru človek s niekým musel zdieľať. Dozvedeli sme sa, že na jednej strane to vytváralo kolektívne, sociálne putá a silný druh solidarity, na druhej strane prehustenie, nedostatočné hygienické podmienky, spolunažívanie so zvieratami viedli k ťažkým zdravotným problémom. Rozšírili sa tu viaceré choroby, ako napr. malária. Počas 2. svetovej vojny bolo toto mesto ako aj celý kraj „preslávené" svojou chudobou, kam sa posielali nepohodlní ľudia do vyhnanstva. Okrem iných bol medzi nimi aj taliansky spisovateľ Carlo Levi (1912 - 1975), ktorý tu počas vojny napísal svoju svetoznámu knihu Kristus sa zastavil v Eboli. V knihe realisticky opisuje životné podmienky a štvrť Sassi porovnáva s Dantovym Peklom. Po 2. svetovej vojne žilo v týchto príbytkoch už vyše 20 000 ľudí. V 50. a 60. rokoch sa preto talianska vláda rozhodla obyvateľov násilím presťahovať a postavila pre nich v susedstve nové mesto.
Tu už to bolo také klasické talianske. Moderné uličky, autá, mopedy, reštaurácie....
Mačky sú tu asi rovnako obľúbené ako v Egypte, keďže sme ich videli naozaj dosť. Aj túto si po chvíľi našiel svoj majiteľ.
A už si ju aj bral domov...
Naplnený neskutočne dobrým pocit sme sa vybrali na stanicu smer - malebné Alberobello.
Este jeden posledný záber a môžeme ísť ďalej objavovať krásu talianskeho juhu! Bon viaggo!
