Človek si urobí predstavu až vtedy, keď to celé vidí. Ani fotografie a ani filmy nemajú takú silnú vypovedaciu hodnotu ako známe príslovie "radšej raz vidieť ako 100 krát počuť". Vidieť, porozumieť a vnútorne prežiť, že tam ľudia zomierali, je ťažké. Dnes je to turistická atrakcia. Sám som to videl - vysmiate rodinky na výlete, komentovanie typu "pozri aké krásne topánočky", alebo "bože koľko vlasov" - to bolo pre mňa silné kafe. Viem, každý to prežíva inak, ale už len z úcty k mŕtvym by som sa tam nesmial na všetkom čo vidím! Ale asi to beriem príliš vážne. Systematické vyvražďovanie Židov sa tu rozšírilo zo Sovietského zväzu, a od roku 1942 sa postupne začali vytvárať tábory aj v ďalších častiach Európy. Ak nebudeme rátať Dachau, ktorý bol zriadený už v roku 1933. Treba pripomenúť, že úplne prvým vyhladzovacím táborom bolo poľské Chelmo, v roku 1941. Po príchode vlaku sa konala tzv. selekcia, pri ktorej dozorkyne a dôstojníci SS rozhodovali, kto pôjde priamo do plynovej komory a kto na nútené práce. Vraždenie mali dôkladne premyslené. Väzňov najprv nalákali s prísľubom pokoja a mieru do spŕch, že ide o rutinné dezinfekčné opatrenie pred prácou a vstupom do tábora. Našli tam však smrť. Na vraždenie sa najčastejšie používal Cyklón B. Popri vraždení sa tu konali aj rôzne pokusy na ľuďoch, ktoré robil tzv. "Doktor Smrť", čiže Jozef Mengele. Každý väzeň ho videl iba raz v živote, toho druhého sa nedožil.
Minimálne dvaja Slováci však tábor prežili. Alfred Wetzler a Walter Rosenberg (Rudolf Vrba) utiekli a po prvý raz informovali svet o tom, čo sa vlastne v táboroch deje. Škoda, že ich požiadavky na zničenie tábora a vlakovej trate ostali nevypočuté. Preto muselo dôjsť ešte k jednej katastrofe, k tzv. "pochodu smrti". Rokom 1945 sa začalo masívne opúšťanie tábora, kvôli postupu červenej armády. Veľa ľudí zomrelo už len počas ústupu a tí čo to prežili, našli svoj koniec v kostole, kde boli uzavretí počas bombového náletu. Kostol padol a s ním aj všetci v ňom. Presne 27.1 1945 vstúpili do tábora príslušníci 60. armády prvého ukrajinského frontu. Myslím, že tomu čo tam videli a našli nemohli sami uveriť. Verím, že si kládli otázku, či je vôbec možné, aby ľudský druh bol schopný takýchto krutostí, násilnosti a utrpenia! Nažive ostalo 7650 ľudských trosiek, tiene bez tela a telo bez duše. Myslím, že odpoveď na hore nezodpovedanú otázku, či je to tam hmatateľne cítiť, je ÁNO. Záleží však na tom, s akým postojom a pocitom vstúpime cez bránu s cynickým nápisom "Arbeit macht frei!"
