Vysoké stromy s bohatou korunou zdobia ďaleký horizont, neznáme rastliny lákajú svojimi farbami a početné hniezda termitov vytŕčajú zo zeme. Je ich tu veľmi veľa, od malých až po 3- 4 metrové. Hniezdo sa skladá z trusu, hliny a odumretých tiel rastlín a živočíchov. Spájajúcim materiálom sú sliny. Termity sú rozdelené do kást na robotníkov, vojakov a kráľovský pár. Ten žije v jednej „kráľovskej“ komôrke po celý život a kladie vajíčka. V diaľke počuť šum vodopádu. Tam mám namierené. Po ceste narazím na veľkých chrobákov a armádu pracujúcich mravcov. Tie prenášajú kúsky listov, konárikov a iného lesného odpadu, ktorý je aj 5x väčší ako oni sami. Chvíľu mi trvá kým nájdem ich hniezdo. Keď vidím tú armádu putujúcich mravcov, pripomína mi to biblické 40 ročné putovanie púšťou. V korunách stromov počuť šuchot, to sa len skupinka opíc presúva na ďalší strom. Ľudí sa vôbec neboja, práveže sú naučené, že sem-tam od nich nejakú maškrtu dostanú. Tieto moje sa akosi ponáhľajú. Nakoniec sa však na chvíľu zastavili a obzreli si neznámeho cudzinca. Nič pre nich nemám, a tak sa pomaličky vyberú svojou cestou. Škoda, užíval som si ich spoločnosť, keďže doma po stromoch opice určite loziť neuvidím. Konečne vodopád. Nie je to síce Iguazu, ale aj pohľad naň mi stačí, aby mi vyčaril úsmev na tvári. Ešte trošku slnka a ide sa pomaličky domov, keďže v Brazílii sa stmieva už okolo 17:30h. 30 km túra je za nami a ďalšie dúfam pred nami. Parádička! Príroda človeka dokáže nabiť energiou!
