
Napadá ma však myšlienka o nás, ľuďoch. Žijeme vonku, alebo vo vnútri? Kupé je náš život, alebo je to to nehmatateľné tam vonku? Nie sme zamknutí pred doternosťou ostatných cestujúcich, nie sme zabarikádovaní vo vlastnom svete predstáv o živote? Vo vlastnom chráme, bez návštev a modlitieb? Čo vlastne o sebe vieme? Míňame sa ako dva rýchliky, ktoré veľkou rýchlosťou preletia tak blízko seba, že sa takmer dotýkajú a pritom o sebe nič nevedia. Veľakrát mám na ulici chuť zastaviť sa a prihovoriť sa neznámemu, zaujímavému človeku, ktorého tvár má láka k rozhovoru. Nemyslím, ale na nejakú bezduchú konverzáciu o počasí, ale skutočný rozhovor. Čo všetko by sa mohlo stať? Koľko náhodných dialógov som už prepásol? Koľko by som sa toho mohol naučiť o architektúre duše človeka, o jeho pilieroch života a o konštrukciach jeho vášní a snov.
Sme suverénnymi režisérmi, dramaturgmi vlastného života, seba určujúcimi vlastné konanie, alebo je všetko len náhoda a my sme iba pohyblivými zrnkami piesku pred sebou samými? Kto vlastne riadi tento vlak, že mu vďačne vkladáme do rúk náš život? Sprievodca, ktorého som nikdy nevidel a nikdy neuvidím. Pýtam sa sám seba „ Ide vlak správnym smerom alebo sa točí iba dookola?" Všimol si toho niekto z tých všetkých uponáhľaných ľudí, utekajúcich, nevšímavých, nevidiacich? Je toto môj vlak a moja koľaj života? Moje zvuky tykajúcich koľajníc, moja hlava vo vetre, užívajúca si rýchlosť z jazdy?
Míňame mestá, dediny, míňame životné príležitosti. Kedy sa už konečne rozhodneme vystúpiť! Zaútočiť na ten omyl, že v budúcnosti bude mať ešte dosť času. Kedy sa pustíme do boja proti pohodlnosti, sebaklamu a strachu z neznámeho? Kedy podnikneme dlho vysnívanú cestu, zájdeme za priateľom, zavoláme drahým rodičom, naučíme sa ešte jeden jazyk, či kúpime to, po čom tak dlho túžime. Možno keď to spravíme, priblížime sa skutočne k sebe samým. Slová Marca Aurélia ešte dnes štípu na jazyku: „ tí, ktorí pozorne nesledujú hnutie vlastnej duše, sú nutne nešťastní." Riadme sa preto svojim inštinktom, ten nám už akosi napovie, čo máme robiť a kadiaľ ísť. Konečne teda vykročme, stojme nad všetkým, nad odvahou, nepokorení a nezničiteľní držať slobodu v rukách spútaných za chrbtom.
