Drahý čitateľu, dovoľ mi napriek tomu porozprávať jeden príbeh. Bude krátky, snáď. Ako inak, bude o kráľovstve za siedmimi horami a siedmimi dolami. Panoval v ňom úžasný panovník, dokým sa všetko nepokazilo a príbeh...nezačal. Náš príbeh je podobný. Rozprávač si vymyslel kulisy, zápletku vo forme krízy a začal. Neskončil. Všetko, čo bolo ďalej, bolo na ňom. Ani Tebe sa to však nezdá? Náš príbeh začal snom, ktorý už dlho rezonoval v duši západného človeka. U nás, v zemľankách strednej Európy, tiež narážal na pochopenie, obzvlášť, keď sme unikli zo spárov zlého bubáka. Medveďa z lesa, ktorý nás neprestal ďalej spomedzi temných stromov sledovať. Na rozdiel od medveďa však kráľ poznal silu zlata strýca Samveda a vedel ju dôkladne využiť v svojom kraľovaní. Kráľ totiž vystaval svoje impérium na „slobodnom trhu", ktorý šíril ďaleko za jeho hranice...a tak trochu ich tým posúval. Trošku. Dokým sa i ostatní vo svete za siedmimi horami (ale už nie dolami), nenaučili hrať rovnakú hru. A tu už končí všetka sranda.
Prilieta drak. Zázračný drak. Červený drak. Draci sú búrliváci a vraví sa, že tam, kde vychádza slnko, majú veľkú ríšu. Priam nepredstaviteľnú. Kráľovstvo začalo horieť. Nebolo to samosebou len dračím ohňom. Totiž, škandalózne „bohatý" strýko tajil svoje účty švagrinej, brat neveril bratovi a kráľovská rodina, predovšetkým princovia, sa nevedeli dohodnúť. Bola tu i jedna princezná a tá sa snažila zjednotiť bratov. Obzvlášť, keď poľahky presvedčila toho malého brášku na západe, za veľkou riekou. Z rovnakej matky bol i jeho súrodenec, ktorý sa však zatvoril v svojom vodnom hrade. Všetko to však bolo však zbytočné. Keď sa to prevalilo, obchodníci predali všetko, čo mali a odišli. „Slobodný trh" je predsa slobodný, no nie..? Nie. Nie všetci odišli, niektorí pre zmenu nekresťansky zbohatli - tí boli totiž zadobre s istými informovanými, avšak neuchopiteľnými osobami. Na strachu a predstavách sa dalo vždy dobre zarobiť. Kráľ bol už v úzkych, nemal čím platiť, záruky dcéry nestačili a obchodníci sa nechceli vrátiť. Drak mu teda nakoniec dal priateľskú ponuku. Nechcel princeznú, kdeže! Stačila mu len voda a zem. Kríza dostúpila svojho vrcholu.
Rozprávač sa dostal do kritickej situácie. Všetci jeho poslucháči sa pozreli do peňaženiek a zistili, že oni sú tí poddaní. A že nielenže kráľ nemá ako vykúpiť svoje dlhy ani po dohode, či ešte aj dlhy svojich neposlušných a hýrivých synov, ale to oni v skutočnosti zarobili iba polovicu toho, čo zarobili a zároveň kráľ predal ich rodiny drakovi. Žiaden klasický princ Bajaja, ani hlúpy Jano na to proste nemali. Jednoducho princezná nestála za to. A kráľovstvo? Kto by ho chcel? Medveď je dakde v lese a robí, čo sa v lese asi robí, jedine drak má záujem. Zatiaľ. A čo tak tí, ktorých sa to týka najviac? Obyvateľom kráľovstva to bolo podľa rozprávača jedno. Skutočne? Poslucháčom však nie, keď zistili, že sa jedná o nich, o ich prácu a deti, o prítomnosť a budúcnosť. Slovom, príbeh neskončil dobre - teda v klasickom zmysle. Žiadné také, „boli šťastní až kým nepomreli". Pretože vtedy už rozprávač dostal „tvrdé ponaučenie" a spätnú väzbu od svojich poslucháčov. Takto sa proste nevypráva. To teda nie. Avšak niečo sa usadilo za ten dlhý čas v hlavách, čo im nedalo spať. Veci budú také, aké ich chceme mať. A rozhodli sa dopísať príbeh za rozprávača, za kráľa, i za jeho neposlušných a neschopných synov. Pretože podivné slovo Európa sa im, na rozdiel od skloňovania slova kríza, páčilo.
Nevedeli však, čo znamená, čo prináša, čím bola. Historici o tom písali hrubé knižky. Fajn. Dobre. Prečo nie? Nakoniec, keď však dochádza atrament života v kalamári, dá sa povedať: A nestačí, že je to miesto, kde žijem a chcem aby mi bolo dobre? Bude značiť len to, čo chceme, aby znamenala, nič viac, nič menej. Ale to je už na nás, čo bude...
