Batôžky či tašky, do ktorých sa často zmestí celý život, nespomínam náhodou. Chodím 209-tkou. Trolejbusom, ktorý vám dá možnosť najskôr vystúpiť pri najväčšej nemocnici na Kramároch, následne zastaví neďaleko ústavu srdcových chorôb a úplne nakoniec zastaví pri onkologickom ústave. Asi každý sa nejak tak prirodzene vyhýba tejto trase. Šťastím, keď sme zdraví, pripomeňme si.
V jedno ráno pristúpil do trolejbusu starší pán, ktorého by sme asi viacerí nazvali ,,ako môj dedko”. Sadol si so svojou plnou menšou kockovanou taškou na jedno z predných sedadiel tak, aby nezaberal viac miesta než bolo potrebné. Ja oproti nemu. V mysli som tipovala, kedy vystúpi. Nevystúpil pri prvej nemocnici a tak šiel so mnou smerom až na konečnú. V tom sa nám pohľad stretol. V jeho očiach bolo presne to, čo keď si dovolíte precítiť, máte rovnako slzy v očiach. Takýchto ľudí môžete stretnúť v 209tke na desiatky. Momenty, keď idete za svojím blízkym či najbližším, ktorý je práve v akejkoľvek liečbe, sú náročné. Zmietajú vami obavy z toho, čo bude, ako sa dnes asi cíti, ako to vy ustojíte, alebo či to naozaj nebude naposledy... V to ráno, ktoré mi utkvelo v pamäti, našťastie naposledy nebolo. Pána som stretla v MHD opäť.
V to ráno som potom ešte dlho uvažovala nad tým celým, čo sa ma ráno tak ľudsky dotklo. Aké náročné to je, prekonať akékoľvek strachy a ísť za niekým, kto je práve v ťažkej situácii v nemocnici. Zase raz mi pri tej príležitosti napadli naši zdravotní klauni. Chodia síce primárne za deťmi, ale ak to tak odľahčím, tak je to stále kontakt človeka s človekom.
Hlboko sa skláňam pred tým, že to robia už vyše 14 rokov. Naši zdravotní klauni z o.z. ČERVENÝ NOS Clowndoctors nemajú svoju kockovanú tašku z raňajšieho príbehu. Neprinášajú pomaranče, vodu či banány. Čo prinášajú, do rúk nechytíte. No predsa je to tak vzácne. Do nemocnice neprichádza napr. Gabika, prichádza tam sestrička Gvendolína Vygumovaná, ktorá je v tom najlepšom slovazmysle bláznivá. A tak zrazu zistíte, že vy nemáte zápal pľúc, ale máte pískavicu!
Prinesieme smiech, kde je potrebný
Z reakcií, ktoré sme už za tie roky dostali, mi vychádza jediné. Keď ste dlhodobo hospitalizovaný s dieťaťom v nemocnici, či ste sa tam ocitli neplánovane kvôli akútnej situácii, to, čo vám treba rovnako ako všetky tie hmotné veci, je SMIECH. Možno zase raz uvidíte svoje dieťa s úsmevom na perách, možno tá nevšedná klaunská návšteva bude to jediné, na čo bude váš drobec roky spomínať a na úraz úplne zabudne a možno vy sami ako dospelý sa aspoň na chvíľku prenesiete do sveta, kde je všetko tak troška veselšie a zrazu zistíte, že tento raz vám slzy po lícach stekajú od smiechu.
V nadpise sa pýtam, či by ste zvládli 4 hodiny hodiny cestovať v 209-tke. Takto dlho niekedy trvajú návštevy zdravotných klaunov v nemocniciach. Počas tých hodín zaklopú klauni na mnohé dvere malých pacientov, dotknú sa citlivých príbehov. Neprichádzajú však za pacientom s diagnózou, ale prichádzajú za malým človiečikom, ktorý to síce práve nemá jednoduché, no stále je to dieťa a to predsa musí mať dôvod na radosť. Aspoň z tej bublinky, známej melódie či červeného penového nosa. Naši zdravotní klauni nie sú kúzelníci, nevidia do budúcnosti, ako ten ktorý príbeh skončí, vidia však, že to čo robia, má zmysel tu a teraz a to je najdôležitejšie.
Katarína Žilák
(autorka pracuje v združení ČERVENÝ NOS Clowndoctors, venuje sa starostlivosti o individuálnych a firemných darcov)
Ak chcete, aby mohli zdravotní klauni prinášať smiech deťom do nemocníc aj naďalej a aby mali deti dôvod na úsmev už počas dlhých hospitalizácií, venujte nám svoje 2% z daní. Máte na to čas do pondelka 30. apríla. Rozhoduje dátum na poštovej pečiatke. Rozhodnete sa pre nás?
