Motýľ v nemocnici

Písmo: A- | A+

Juditku čakala operácia. Niektoré deti plačú, ona sa rozhodla trucovať. Vo chvíli, keď bola už jej mama v koncoch, na presklené okienko na dverách izby pristál motýľ. Patril zdravotnej klaunke, ktorá má na podobné zázraky nos.

Autorkou príbehu napísaného podľa skutočného zážitku je zdravotná klaunka Mariana Kovačechová.

„Nerob mi to...ja si to nedám...nechcem...“
„Veď toto je tvoje obľúbené...Chcela si, aby som pribalila motýlikove a teraz ho nechceš! Čo ti mám asi tak obliecť?“
„Neznášam ho, zahoď ho...“

Ako som tak kráčala po nemocničnej chodbe, nechtiac som si vypočula výmenu názorov mamy a jej malej Juditky. Možno by ma ich „rozhovor“ až tak nezaujal, keby hlasy nevychádzali z dverí, kde sa deti, ktoré ráno prichádzajú na operáciu, preobliekajú do pyžamka. Privolala som si výťah. Kým sa ku mne lenivo dostal, vykukla zo šatne asi 6-ročná slečna v pančuškách a tielku. Sympatická mama vybehla o sekundu za ňou s povzdychom „porazí ma z teba“. Zjavne nechcela hrotiť situáciu a nechala Juditku vkročiť na oddelenie chirurgie nakoniec bez pyžamka. 

zdravotná klaunka v akcii
zdravotná klaunka v akcii (zdroj: Foto: Samuel Ďurkovič)

Takže motýľ - pomyslela som si, keď som sa dostala do šatne klaunov a pracovala som na premene Mariany Kovačechovej na Dr. Frčku Strelenú. Hmmm, šťastie mi praje. :-)

Nos – samozrejme, červený, bublifuk, prstové bábky a ústna harmonika. To je Frčkina základná výbava pri vyšetrovaní, operovaní, doliečovaní a tiež odprevádzaní na operačnú sálu. To je jeden z programov o.z. Červený nos Clowndoctors.

Na oddelení som sa nadšene zvítala so sestričkami a pustila sa do roboty. Teda – zbierala som informácie o počte plánovaných operácií na dnešný deň, info o veku detí, o tom, ktoré z nich je tam so sprievodom a ktoré samé a tiež na ktorej izbičke čakajú na tú „svoju“ operáciu. V ponuke je vždy vyberanie mandlí, tiež „drôtov“ z končatín, urologické operácie, ale aj urgentné poúrazové.

Na štvorke je asi niekomu zima – pomyslela som si a preto som sa vybrala najskôr práve tam. Nakukla som cez presklené dvere. Malá Juditka v tielku a pančuchách sa zjavne nevzdávala a odmietala nielen pyžamko, ale aj knižku, v ktorej jej mama chcela listovať, nechcela sa pozrieť ani na rozprávku v telke. Otočená tvárou k stene ležala na posteli a trucovito občas nohami kopla do železného rámu postele.

Juditkina mama zbadala, že môj červený nos nakúka do izby. Cez sklo som sa posunkami spýtala, či môžem vojsť. Pozrela sa na Juditku, mykla plecom a rukou mi naznačila, že asi radšej nie... 

Oukej! Kam nejde Frčka – tam vyšle svojho zveda. Skryla som sa pod presklené okienko na dverách a na prst som si zručne nasadila farebného motýľa – malú prstovú bábku...

zdravotná klaunka Mariana Kovačechová
zdravotná klaunka Mariana Kovačechová (zdroj: Foto: Samuel Ďurkovič)

Najskôr poletoval, potom si jemne sadol do jedného rohu, zletel nižšie, zaklopal na okno a potom sa opäť vznášal v priestore skleneného okna. Opatrne som druhou rukou pootvorila dvere do izby, aby som videla, čo sa tam deje. Mama Juditke oznámila, že má návštevu. Ona, samozrejme, kopla do kovovej konštrukcie a ani sa neobzrela smerom k dverám. Keď jej mama povedala, že ide o motýľa, neveriacky nadvihla hlavu a vykrivila ju smerom k motýľovi. Ten od šťastia zatlieskal a bláznivo sa rozlietal – až tak, že vrážal do rámu okna a odpadával. Potom predviedol akrobatické kúsky, kankán a nakoniec sa šmýkal po ráme okna a mával Juditke. Tá mu nakoniec tiež odmávala. Zabudla, že sa pred operáciou rozhodla nahnevaná na celý svet – trucovať a ukazovala mu rúčkou, aby vlietol aj k nej do izby.

Nič lepšie som si nemohla želať. Motýľ sa na chvíľu stratil. Bublifuk mi pomohol vytvoriť bublinové obláčiky, ktoré sa namiesto neho – vznášali v okne. Vtedy sa opäť objavil motýľ a Juditka od radosti, že nezmizol úplne, začala tlieskať. Motýľ jej tiež zamával, sadol si na bublinu a s ňou odletel...

Juditka čakala, čo sa bude diať. Frčka využila situáciu, konečne vstala zo zeme, zaklopala a vošla do izby.
„Prepáčte, som doktorka Frčka Strelená. Nevletel sem náhodou môj motýľ? Prináša šťastie a odvahu“.
„Tam bol, aj s bublinami a zmizol,“ informovala ma zainteresovane Juditka.
„Hmmm, dúfam, že tu niekde je... Je to môj kamoš."
„Aj ja mám motýle!“ vyhŕklo z Juditky a rúčkou si chytila tielko. V tom sa zarazila a uvedomila si, že ona vlastne na sebe pyžamko nemá. „Maminka, kde mám motýlkovské pyžamko?“ Netrpezlivo rúčkami mame naznačila, aby jej podala pyžamko a narýchlo sa snažila natiahnuť si ho.
„Fíha, ty ich máš toľko? Motýle prinášajú šťastie... Sú krehké, ale aj odvážne. A to motýlkovské pyžamko ti fakt pristane,“ povedala Frčka Juditke a tá sa spokojne zamrvila na postieľke.

„Tak ahooj, idem pohľadať toho svojho. Keď ho nájdem, prídeme ťa spolu ešte pozrieť. A vieš čo – ak nám dovolíš, tak s tebou pôjdeme aj na operáciu a počkáme ťa, kým si pospíš.“
„Áno, áno!!! Maminka a kedy už môžem ísť na tú operáciu??? :-)

Mariana Kovačechová / doktorka Frčka Strelená 

Aj tento príbeh nájdete medzi 32 skutočnými príbehmi v knihe Na zázraky máme nos.

Mariana Kovačechová / doktorka Frčka Strelená
Mariana Kovačechová / doktorka Frčka Strelená 
Skryť Zatvoriť reklamu