Jeden taký moment sa odohral v nemocnici, ktorú som vtedy navštívil prvýkrát. Pri vstupe na detské oddelenie mi kolegyňa, zdravotná klaunka, povedala: „Uvidíš, to sú tie najmilšie sestričky na svete“. A nemýlila sa - vrchná nás hneď privítala s otvorenou náručou.
Klauniáda prebiehala normálne, detí bolo skôr menej. Postupne sme navštívili všetky izby na oddelení. Rozveselili sme aj dvoch pubošov rozvalených na gauči na chodbe. Nechceli nám prezradiť svoje meno. Hrali sme s nimi túto hru. Oni sa bavili a sestričky opodiaľ takisto. V niektorých izbách pacienti spali, vtedy sme len nazreli a vzápätí potichu vyšli von.
Predtým, ako sme našu klauniádu ukončili, sme sa ešte vrátili medzi sestričky a pre istotu sa spýtali: „To sú všetci?“ „Asi áno, “ odpovedali, „už sú tu len maličké deti.“ „Môžeme im aspoň zaspievať?“ boli sme zvedaví.
A tak sme sa zrazu ocitli v miestnosti s malinkými nemocničnými postieľkami. Sestričky sa práve v tej chvíli starali o dve bábätká. Tretie si len tak spokojne ležalo. Keď sme k nemu podišli, videli sme, že má sivé očká, zakalené, bez zreničiek.
„Bábätko nevidí, pravdepodobne z vášho klaunovania nebude mať veľký zážitok,“ povedala citlivo sestrička.
Moja klaunská kolegyňa, sestrička Vydarená, k bábätku prišla bližšie a pohladila ho po rúčke. Ono okamžite reagovalo. Neviem ako je to možné, ale vedeli sme, že vie, že sme jeho návšteva. Začal som spievať pomalú uspávanku, ktorú spievam aj doma svojim deťom tesne predtým, ako zaspia. Okrem našich doma ju ešte nikto nikdy nepočul. „Čo to?“ pomyslel som si. Bábätko zrazu vyplazilo jazýček a vykúzlilo na celú miestnosť ten najkrajší úsmev na svete. „Ono sa usmieva? To som ešte nevidela!“ žasla jedna zo sestričiek.
Spievali sme ďalej, zatiaľ čo bábätko ležalo s doširoka roztvorenými rúčkami. Vyzeralo, akoby skutočne tancovalo so sestričkou Vydarenou. Na ten úsmev sa zabudnúť nedá!
zdravotný klaun Filip Lenárth / doktor Zlatko Bažant
Ďalšie príbehy zdravotných klaunov nájdete v našej knihe Na zázraky máme nos.
