Na začiatok musím podotknúť, že patrím k tej časti cestujúcej verejnosti, ktorá dobrovoľne a bez menších, či väčších námietok pustí staršiu osobu sadnúť si vždy, keď mi to fyzické sily dovolia. Nič to však nemení na fakte, že ma niekedy staršie, bezohľadné osoby vedia vnútorne vytočiť a vyviesť z miery na istú dobu.
Nesmierne ma vie rozčúliť istota dôchodcov, ktorí sú si istí, že si v električke sadnú a akonáhle im niekto tieto plány zkríži - z takého, či onakého dôvodu - sú rozhodnutí vykričať to na celý autobus. Verím a chápem, že ich vek a fyzické dispozície nie sú zďaleka také, aké by si predstavovali, avšak, ČO im dáva právo (okrem istých spoločenských konvencií) na to, aby niekoho - kto môže mať tiež svoje dôvody sediet - vyhodili z miesta?
Aj mne osobne sa už pár krát stalo, že som bol chorý, zoslabnutý, prípadne som mal problémy s nohou, zostal som sedieť aj po tom, čo si ma vyhliadla nastúpivejšia dôchodkyňa s Novým časom v ruke, a keď zistila, že u mna nepochodí, začala si popod nos šomrať niečo o mojej výchove. V tej chvíli som sa ledva udržal, aby som milej tete niečo od srdca nepovedal.
Taktiež ma vie vskutku rozčúliť, keď vidím, ako sa dôchodcovia premávajú v električkách a autobusoch v čase najväčšej špičky, tzn. ráno a po obede, keď ľudia, ktorí ešte pracujú, cestujú do zamestnania, prípadne z neho. V tomto čase by si mali aj naši starší spoluobčania uvedomiť, že treba myslieť aj na iných a nepremávať sa húfne po meste...
Možno je to trošku sebecké, ale povedzte, koľkým z vás to už napadlo?
