Kazdy den mojho prveho pracovneho tyzdna vo Velkej Britanii som po ceste rannymi vyludnenymi ulicami Nelsonu premyslal o tom istom. Kolko kamionov dnes vylozime, kolko nalozime, aky novy pribeh budem pocut od Sharonasa, mojho lotysskeho kolegu, kolkokrat zaznie z Benovych ust "fuck" a kolko jointov vyfajci dredaty jamajcan Kenny.
Zaujimalo ma kolkokrat si vypocujem Bitch Please od Xzibita a Snoop Dogga, skladbu, ktoru si dookola pustal Pakistanec Osman pri kazdodennej sialenej jazde firamnym Volkswagenom do skladu v Colne.
Pocas nesmierne fyzicky narocneho dna straveneho vo velkej nabytkarskej firme Buoyant, som na vsetky otazky dostal spolahlive odpovede. 4, 2, pribeh o tom, ako si Sharonov otec vykopal sukromne jazero, viac ako 50, 3 a 7. A kazdy dalsi den ma len utvrdil, aby som vsetkym znamym odporucil - nekupujte si sedacky z Buoyantu!!! Tak ako sa zachadza so sedacimi supravami za 1000 a viac £ je az neuveritelne.
Cesta domov a nove otazky. Potesia ma Roman s Jozefom oznamenim, ze maju robotu, budem mat na obed dalsiu plechovku Spaghetti Hoops, a ci A.J. konecne prinesie televizor.
Dnes je sobota a s mojimi spoludobrodruhami mame za sebou druhy tyzden v Anglicku. Aklimatizacia trvala prekvapivo kratko. Zvykli sme si na nas novy dom v typickej radovej tehlovej zastavbe, na multikulturnost Nelsonu a s tym suvisiaci zivot v pakistanskej stvrti a dokonca aj na auta jazdiace vlavo. Len keby nas to Slovensko tak casto nevolalo spat...
Ospravedlnujem sa vsetkym citatelom za absenciu diakritiky. Na internetove sluzby vyuzivam Lancashire County Council Nelson Library, kde medzi nainstalovanymi klavesnicami chyba slovenska. Potreba pisania predcila pohodlie citatelov.
