Pri stoliku za mnou sedi nizky pan, s moslimskou ciapkou na hlave a s lupou v ruke. Aj on vyuziva sluzby Lancashire County Nelson Library. Knihovnicka akosi casto chodi popri mne, preovnava kompletnu ediciu Brtanicy. Tvari sa, ze pracuje. Aj tak si myslim, ze sa boji, aby som nieco neukradol.
S kamaratom diskutujeme o novinkach vo svete, o pocte mrtvych na Blizkom vychode, o ceskych taxikaroch v Britanii, o novej hviezde v anglickej kriketovej reprezentacii.
Nasu komunikaciu prerusi starsi pan otazkou: "Z akej ste krajiny?" Bojim sa odhadnut jeho vek. Nieco medzi 80 a 90 rokov. Vedieme milu konverzaciu, hovori o sebe, ze cita vsetko, aby bol na starobu mudry. Plamene sa zaujima o nasu krajinu. Vysvetlujem mu novy politicku situaciu, povzdychom reaguje na informaciu o National Minimum Wage.
Po chvili rozhovoru odbehne ku svojmu stoliku s rozlozenymi knihami. Prinasa papier a pero. S prekvapenim plnime jeho prianie. Mame mu napisat nazov nasej univerzity. Na papiery sa objavuje University of Zilina, vysvetlujeme mu ako je to s diakritikou.
Pan opat odbehuje a prinasa obrovsky atlas. Polozi ho na stol, roztvoreny na strane s Ceskom a Slovenskom. Prstom ukazuje na Zilinu.
Ukazujeme mu, kde byvame, prepocitavame ako je to asi daleko. Pri rozpravani o Bratislave ako o nasom hlavnom meste nas zastavi, ze on to vie.
Nasleduje iba, ze sa mu s nami skvelo rozpravalo a "see you later."
A v mojom pripade otvorene usta a tato reakcia par minut po skonceni clej udalosti.
