PIATOK 15. JÚL
Po minuloročnej skúsenosti, ktorá múdro hlásala „čím skôr prísť, tým lepšie (a hlavne bližšie) miesto mať,“ sme sa márne pokúšali opustiť Prievidzu pred ôsmou hodinou rannou. Posilnení o nových členov tímu (pozdrav pre Ivanku, Dášku, Jana a pôvodných Dávida a Dušana) sa náš počet pohodujúcich pre tento rok zastavil na čísle šesť. Vyrazili sme ešte neskôr ako minulý rok. O niečo viac ako hodinu sme úspešne dorazili na runway trenčianskeho letiska. Neopísateľný pocit, keď stojíte pred bránami Pohody, míňate ľudí vystupujúcich z áut, z rôznych kútov Európy a vy očakávate čosi veľké. A dúfate, aby to trvalo, čo možno najdlhšie. Aj toto je Pohoda. Našťastie, prišli sme, keď na nás nečakali žiadne rady pri preberaní identifikačných obligácií – mimochodom, tohtoročný náramok sa neobyčajne vydaril. Pred nami je víkend, na ktorý sme sa tešili už od konca Pohody 2004...
Ďalší výrazný okamih na Pohode, je prvá obhliadka areálu. Zistím, kde sa dá najlepšie najesť, ako ďaleko sú od seba pódia, opäť si zapamätám ich nové názvy a zhrozím sa, koľko toho zase raz nabehám. Čaká ma toho naozaj dosť, pretože som sa rozhodol, že chcem vidieť aspoň o 50% koncertov viac, ako minule.
Program sa začal o 12:00. V Aréne TB prebiehala diskusia Pod lampou. Hosťami Štefana Hríba a Juraja Kušnierika, ktorí mali toto cirkusové šapitó na starosti, boli m.i. Ernest Bokroš a Michal Handzuš. Nosnou témou diskusie bola čerstvo prijatá kolektívna zmluva v NHL. Po nich nasledovalo najmladšie hudobné zoskupenie na festivale – duo Tucan. Talentovaní 12. roční chalani môžu byť novou nádejou slovenskej alternatívnej scény. Budeme o nich ešte veľa počuť.
Orange stage – jeden zo štyroch open air stageov – dramaturgicky zastrešoval žánre ako reggae, ska, punk, rock, či hip – hop. V piatok toto pódium otvorili českí 100°C. Víťazi českej obnože Coca – Cola PopStar patria k tomu najlepšiemu čo česká scéna v súčasnosti ponúka. Síce im chvíľu trvalo, kým roztancovali slušne zaplnené hľadisko, ale odozva bola vynikajúca. 100°C zahrali takmer všetko zo svojho debutu EverGreen a najmä skladby ako Azataki, Smoking Tha Killa, či Get Up And Stand spôsobili, že ľudia tancovali, aj keď v tej chvíli presahovali teploty 30°C hodnoty. 100°C vo vzduchu, 100°C na pódiu.
Kofola stage sa opäť stal synonymom pre world music. Aj tento rok s mimoriadne zaujímavým programom. Odštartovali ho Vrbovské vŕby – gajdošská skupina Pána Brata Jóbusa. Každoročnými konferenciermi pódia sú nikto iní, ako práve Braňuško Jóbus s Pánom Bratom. Pohoda bez nich je nepredstaviteľná. Debut na festivale si odbila Zuzana Mojžišová. Z jej all stars zostavy sa objavil iba Lubor “Umelec“ Priehradnik. Ten neskôr vystúpil aj s Dj-om DeeM. Aj napriek tomu, Zuzanino pojatie folklóru je zaujímavé a koncert bol veľmi príjemným zážitkom.
Svoj debutový koncert odohrala aj začínajúca slovenská skupina Čisté tvary, ktorá mi v niektorých momentoch pripomína Tata Bojs. Nesporne vítaná akvizícia slovenskej mainstreamovej scény.
Na hlavnom Bažant stagei hral pre zmenu víťaz slovenskej Coca – Cola PopStar – kapela Vetroplach. Príjemné brit-popové vystúpenie, aj keď jediným silnejším zážitkom bolo, keď počas prídavku diváci jednohlasne odspievali Video Kill The Radio Star.
Kofolu okupovala poľská rodinná skupina Trebune Tutki, ktorá zaujímavo spájala tradičnú goralskú hudbu s inými hudobnými štýlmi. Umakart vystupujúci v tej chvíli na Orange, je zložený z all stars českej hudobnej scény. Ani prítomnosť takých osobností akou je napríklad Ján P. Muchov nezaručuje výnimočnosť. Do budúcna by im neuškodilo väčšie využívanie elektroniky, pretože toto zoskupenie má obrovský potenciál na to, aby neuviazli iba v nerušivej priemernosti.
Medzitým Milosh a jeho Milkshake otvorili Dots stage, ktorý bol v piatok dramaturgicky zameraný na house a techno. Dramaturgia Oázy_FM patrila najkvalitnejšiemu slovenskému rádiu – Rádiu_FM. Areál Oázy bolo možné okrem koncertov využiť aj na Bungee jumping, simuláciu beztiaže, let balónom, či na turnaj v stolnom futbale. Oázu otvárala Biba, ktorá hrala to, čo je jej uchu najmilšie. Práve toto pódium malo najväčšie dramaturgické problémy a často nebolo skoordinovaný časový plán, tak ako bol pôvodne navrhnutý.
V podvečerných hodinách začal hip – hopový program na oranžovom pódiu. Prvou akvizíciou boli českí Bow Wave, ktorí hrajú úplne naživo. Hudba Bow Wave je veľmi kvalitná a na československé hip – hopové pomery aj inovatívna. Jediným problémom je, že skladby sa časom zlievajú a znejú takmer totožne. Nezaškodila by aj invencia v textoch, pretože počúvať o tom, ako zohnať, čo najlepší model, potom sa kvalitne vyhúliť a svet je hneď krajší a šťastnejší, to po veľmi krátkom čase omrzí. Avšak, táto parta má veľký potenciál.
Po Bow Wave nastal čas na reštaurovanie Trosiek. Pred pár rokmi mali Trosky na Pohode svoj posledný koncert, teraz sa aspoň na chvíľu rozhodli toto zoskupenie obnoviť. Na pódiu Vecko, Zverina, DJ Jazzy a Midi! Priestor pred pódiom preplnený a ľudia bez problémov rapujú texty, či už z Vecovho Dobrého rána, alebo staré hity Trosiek ako Zakázané uvoľnenie alebo Tozmemi. Úžasná atmosféra, skvelá a vtipná show a pre mňa najlepšie nazvučený hip –hop, aký som kedy počul. Otvorený stage dal koncertu celkom iný rozmer, jedine pódium bolo dosť ďaleko. Pre Miša Kaščáka to znamená jediné - v budúcom roku open air stage pre hip – hop.
Nokia stage pre mňa predstavoval stan s najatraktívnejšou ponukou. Elektronika, alternatíva, lounge music, nu jazz. Práve tu vystúpili banskobystrický Ear Drum Kru. Úžasný zážitok. Vokalistky, perkusie, MC Tweety Twizta. To všetko v kombinácií s dubom, trip hopom a drum´n´bassom.
Kto chcel vidieť, ako vyzerá indický pouličný orchester, zašiel na Kofola stage, kde vystupovali Jaipur Kawa Brass Band. Orchester, brušné tanečnice a hltač mečov hovoria za všetko.
Najviac sa svojho vystúpenia bál Milana Lasica. Nevedel, ako prevažne mladé publikum príjme evergreeny F. K. Veselého. A možno bol aj najprekvapenejším účinkujúcim. Diváci totiž spievali s ním a navyše skandovali jeho meno. Milan Lasica bol očividne dojatý.
Po Bratislava Hot Serenaders s Milanom Lasicom privítal Mišo Kaščák na pódiu ministra obrany, ktorý oznámil, že sa končí obdobie povinnej vojenskej služby. Obrovský aplauz.
Potom sa všetko začalo pripravovať na vystúpenie prvého piatkového headlinera. Lenže, tak ako minulý rok, aj teraz Mišo Kaščák oznámil, že pre autonehodu budú Asian Dub Foundation presunutí až na úplný záver programu na Bažant Stagei. Našťastie meškanie sa zredukovalo len na pol hodinu a koncert začal o hodinu neskôr, ako bolo pôvodne plánované. Na moje prekvapenie sa pred hlavné pódium nahrnula obrovská masa ľudí, ktorí nedočkavo hľadeli na nekonečnú zvukovú skúšku. Čakanie sa oplatilo a približne 15 000 divákov si mohli začať užívať úvodnú Blowback. ADF opäť nevystupovali v kompletnom zložení, tento krát chýbal MC Aktarvata. V druhej skladbe Tank sa k skupine pripojil Ghetto Priest. Ten sa vyžíval najmä v komunikácií s publikom, ktoré vždy nadšene reagovalo. Tiež ma veľmi prekvapilo, že veľa ľudí poznalo texty, refrény spievali diváci spolu s ADF. Atmosféra bola miestami až magnetizujúca, dav sa výborne bavil a poctivo odskákal každú skladbu. Až na jednu výnimku koncert tvorili tracky z najnovšieho albumu Tank a z predchodcu Enemy Of The Enemy. Zo starších skladieb zaznela iba Taa Deem, márne som čakal na Rebel Warrior, či Naxalite. Vystúpenie bolo dynamickou nádielkou, bez veľkého priestoru na oddych, so zdrvujúcimi sólami Chandrasonica a dholovej výučby od Cybera. Atmosféra najviac vygradovala pri singloch Flyover a záverečnej Fortress Europe. Zborové „This is a 21st century - Exodus,“ vyvolávalo zimomriavky na tele. Koncert uplynul až neuveriteľne rýchlo a ani mohutné výkriky divákov nedokázali ADF vrátiť späť na pódium. Pódium bolo treba uvoľniť pre zvukovú skúšku Garbage.
Kvôli meškaniu ADF som prišiel o začiatok naplnenia môjho ďalšieho hudobného sna, a to koncertu Rodneyho Smitha alias Roots Manuvu. Vidieť tento neobyčajný zjav na svetovej hip – hopovej scéne bolo pre mňa ďalším neuveriteľným zážitkom. Nabitý emóciami s ADF a umocnený prvotriednym vystúpením Manuvu som bol pred emočným kolapsom! Všetky doterajšie hip – hopové koncerty, ktoré som mal možnosť vidieť, Roots Manuva hravo zakopal do zeme ešte len po pár sekundách, ako som sa predieral cez masu ľudí dopredu. Manuva obklopený množstvom hudobníkov, jeho nezameniteľná farba hlasu a flow, obrovská profesionalita, vynikajúca show, plus spolu MC a jeho spievané reggae party! Nadšené publikum a opäť neuveriteľná atmosféra. Hip – hop, aký som ešte nezažil. Elektronické tracky strieda dub, trip hop, kombinácia s reggae a absolútny Manuvov zmysel pre hudbu. Staré pecky ako Movements alebo Witness striedajú hity z aktuálneho albumu Awfully Deep. Naživo počujem Too Cold, Colossal Insight alebo rovnomennú Awfully Deep a som vo vytržení. Skutočne neviem, aká HH star môže toto prekonať. Koncert opäť rýchlo končí a hromadné, niekoľkotisícové skandovanie Roots Manuva, nevráti umelca na pódium. Vraj sa musí ponáhľať na koncert do Švajčiarska. Snáď budem mať to šťastie a ešte ho niekedy uvidím.
Som fascinovaný a to piatok ešte ani neskončil. Moje emócie ešte viac prifarbila návšteva Nokie, kde bol v plnom prúde koncert slovenských Abuse. Podľa môjho skromného úsudku, to najlepšie, čo na Slovensku je. Energické, dravé a bezchybné vystúpenie. Zaznievali skladby z debutového albumu The Great Outdoors a nechýbala ani staršia Beasts. Nekompromisné spojenia alternatívnej elektroniky so živými nástrojmi. Nepopísateľná atmosféra, ktorá vás donúti hýbať sa.
Medzitým sa začal koncert najväčšieho ťaháka piatkového programu – americkej skupiny Garbage. Ďalšia z hviezd svetovej hudby na Pohode. Garbage prezentovali materiál z nového albumu Bleed Like Me, no nezabudli ani na staršie hity ako Androginy, Push It!, či When I Grow Up. To všetko v mohutnom rockovom sounde, s minimálnym využitím elektroniky, presne tak, ako sa prezentujú aj na novom albume. Shirley Manson neustále pobehujúca po pódiu v ružových šatičkách, opäť množstvo vynikajúco baviacich sa divákov, slušná show – rozhodne žiadne sklamanie.
Svoju premiéru na Pohode odštartoval Jarek Nohavica (pre mnohých ešte väčší headliner ako Garbage). Pred Kofola stageom ešte viac ľudí, ako pred hlavným pódiom. A Jarek taký ako vždy – skromný, melancholický, vtipný a ľudský. Obrovské čaro, ktoré vyžaruje z tejto osobnosti a spolupatričnosť zo zasnenou atmosférou, ktorú tvorili diváci – jeden z najsilnejších momentov Pohody. Ľudia bez problémov odspievali kompletný Jarkov repertoár a len dokázali, aká je to pre Čechov a Slovákov ikona.
Hviezdami sa to hemžilo takmer na každom pódiu a ani Dots nezaostával. Green Velvet – obrovská hviezda svetovej techno scény, prilákal do tohto stanu toľko ľudí, že miestami bol problém dostať sa do vnútra. Kto pozná aspoň singel La-La-Land môže vytušiť, čo Zelený Zamat ponúkol. Vtipná show, v ktorej kombinoval minimalistické prvky so svojím frázovaním naživo.
Najviac ma mrzí, že som nestihol po Roots Manuva, druhú nádielku od Ninja Tune a to skupinu Pest. Videl som už len úplný záver a ten ma utvrdil v tom, že som prišiel oveľa. Šialený dynamický mix funky, jazzu a elektroniky – budem si to ešte dlho vyčítať.
Jedna z mnohých zaujímavých českých skupín – Nana Zorin vystupovala v Nokia stane. Spojenie trip – hopu, dubu, chill outu a world music – to bol ďalší z veľkého množstva zaujímavých koncertov, ktoré Pohoda ponúkala. V niektorých momentoch mi pripomínali Hypnotix, čo je len pozitívom.
Huun Huur Tu, bol posledný koncert, ktorý som v piatok videl. Meditatívna kapela zo sibírskej republiky Tuva, využívala tradičné hudobné nástroje a hrdelné spevy. Zasnené piesne plné kľudu, bolo presne to, čo som po celom dni potreboval. Opäť niečo, čo som pred tým nikdy nezažil.
Unavený a plný emócií som sa rozhodol obetovať nasledujúci program činnosti s veľavravným názvom – spánok. Plánovanú návštevu vystúpenia otcov techna Surgeona a Regisa (British Murder Boys), by som už nezvládol. Sobota bude ešte náročnejšia...
SOBOTA 16. JÚL
V sobotu nás prebudil dážď, ktorý otestoval naše jednoplášťové stany. Testy nedopadli nijak oslňujúco, našťastie rýchlo sa vyjasnilo, čo dávalo tušiť, že pršať dnes už nebude. Optimizmus nadovšetko...
Keďže takto z rána nie je na letisku nič na práci, každoročným riešením sa stáva výlet do Trenčína. V meste stretávate aj tak len ľudí s náramkami festivalu, takže je to tam v podstate ako na letisku. Pohoda je tento víkend jednoducho všade.
Po návrate na letisko sme išli navštíviť Arénu TB, kde prebiehala diskusia Ligy za duševné zdravie o otvorenosti vyjadrovania. Hosťami mali byť aj Fredy Aysi a Johnny Mečoch. Tí však bez vysvetlenia neprišli.
Chiki-liki-tu-a patria k rezidentom festivalu. Tento krát vystúpili na hlavnom pódiu a svoju bizarnú show spojili s Tanečným orchestrom Prešov. Tak ako vždy, koncert plný recesie, vtipov, proste zábava, na ktorú sú už návštevníci Pohody zvyknutí. Spojenie s dychovkou dalo skladbám nový rozmer a myslím, že to budú využívať častejšie, keďže tento koncert bol rozlúčkovým pre trombonistu.
Veľmi som sa tešil na vystúpenie James Ashan, ktorých som pred tým videl iba v relácií Metro. Spojenie hudobníkov zo skupín Hex, Polemic a 7 Days To Winter, ktorí sa rozhodli robiť elektronickú a experimentálnu hudbu, len potvrdilo, že hudba na Slovensku žije a vyvíja sa. Koncert bol pre mňa asi najväčším prekvapením celého festivalu a ďaleko predčil aj to, čo som videl v televízií. Vynikajúca produkcia, skvelé hudobnícke výkony a inovatívne nápady. Nad tým všetkým bdie James Ashan, ktorý je tu s nami, aj keď ho nevidíme. Treba si počkať už iba na album.
Medzitým sa v Dots konal tradičný Break Dance Battle. A už tradične vyhrali handlovský Quassit Crew. Po Battle vystúpila handovská hip – hopová formácia Moja Reč a Dots mohol zmeniť svoju dramaturgiu na hip – hop a v noci drum´n´bass.
Na ostatných pódiách vystúpili Le Payaco, Pressburger Klezmer Band, česká vývozná skupina Sunshine a zasnení Soil, kombinujúci trip hop, pop a elektroniku.
V Dotse sa predstavili petržalskí H 16. Ich vystúpenie som už videl viackrát a teraz ma nijak neoslnili. Ľudí nebolo až tak veľa, H 16 rapovala to čo vždy, jedinou novinkou bol kovbojský klobúk na Kardinálovej hlave. To všetko bez atmosféry.
Hlavné pódium sa stalo domovom pre brit pop kanadsko – britského Tima Phillipsa. Predpokladám, že raz z neho bude veľká hviezda, snáď potom budú ľudia reagovať lepšie.
Na Kofole nadišla slávnostná chvíľa. Michal K. a spol. už na sebe mali svoje fraky a mohol sa začať očakávaný akt krstu albumu Vrbovskí víťazi. Free Varlata Angel Voices odspievali svetové hity ako Vivat Vrbovskí víťazi, Hroch Karol na bicykli a Pokapala na salaši slanina. Na pódiu nechýbali vlajkonosiči, predseda Húpací Koník, admirál Kotrba a samozrejme páni bratia Jóbusovci. Jeden z ich mnohých projektov sa konečne dočkal vydania na CD (môžeme sa tešiť na nový projekt – jednočlennú elektronickú skupinu Abusus). VV odohrali svoju tradičnú recesistickú show s nástrojmi ako Trojhlavý drak z Vŕbového alebo Ropovodu Družba. No a vrchol koncertu s HDH – hajzlová dychová hudba, bol nevšedným zážitkom, na ktorý sa nezabúda. CD pokrstil sám veľký admirál Kotrba, ako inak - s olejom. Veľa šťastia ďalšiemu významnému produktu pre svetovú vedu z Vŕbového – stredu galaxie.
Zaujímavým bodom sobotňajšieho programu na Bažant stage bola anglická skupina Chikinki. Zo slovenského éteru možno poznať pár skladieb, ktoré dávali tušiť, že koncert toho môže ponúknuť naozaj dosť. Chikinki kombinujú tradičný ostrovný rock s elektronikou a sú zástupcom britskej novej vlny, ktorú začali šíriť Radiohead. Jedinou chybou koncertu bol nezáujem slovenského publika. Predsa len, na Slovensku sú pomerne veľkou neznámou a tých pár stoviek divákov nevytvorili atmosféru, ktorú som očakával. Chikinki sú nesporne veľkou nádejou britskej hudby a ja verím, že sa na Pohode ešte objavia. To už, ako jedni z headlinerov.
Dots stage preplnený, ľudia stoja až vonku. Svoje vystúpenie chystá Čistychov. Hajtkovič na úvod pustil pár party trackov a po chvíli sa na pódiu zjavil Dano spolu s Miky Morom. Dav nadšene rapuje všetky songy a vytvára opäť úžasnú atmosféru. Čistychov má neustále úsmev na tvári, nechýba tradičný freestyle. V poslednej skladbe prichádza na pódium Opak a všetko, čo má funkčné hlasivky vrieska „nerieš aký to má pre mňa význam...“ Bez prestávky vystrieda Dana Moe a Hajtka Viktor a môže sa začať show A.M.O. . Na úvod to negatívne – myslím, že nie je najšťastnejším riešením používať pod takú skladbu akou je Čo si čkal taký pomalý a nudný podklad. Čakal som aj trocha reggae, ale pre krátkosť času si to A.M.O. asi nemohli dovoliť. A teraz k pozitívam. Práca s publikom je ukážková. To čo dokázali diváci v skladbe Bratislava určite prekvapilo všetkých okoloidúcich, ktorí hip - hop príliš nemusia. Zborovo odspievané refrény a pre mňa najsilnejší moment, ktorý som na koncertoch SK HH skupín zažil. Po A.M.O. prišli maďarskí Az Ido Urai. Pre zmenenú dramaturgiu som opäť raz nevidel Indy & Wich.
Jedna z najväčších hviezd world music, americká skupina Klezmatics predviedli úžasnú show a ukázali, že fámy ako majú v láske Slovensko, sú pravdivé. Na koncerte totiž zahrali aj slovenskú ľudovku Oj, čierne oči máš.
V Oáze_FM sme márne čakali na Bombarasta, práve pre spomínané časové nezrovnalosti v programe. V ich čase vystupovali Mango Molas. Tradične veľmi silné vystúpenie, skvelá zábava, živelná show a radosť, že to všetko vzniklo tu, na našej rodnej hrude.
Inovatívnych prvkov v drum´n ´basse je v súčasnosti menej ako hudobnej publicistiky v slovenských médiách. O to viac je potešujúce, keď vidíte skupinu ako Future Prophecies. Títo nórski študovaní hudobníci produkujú experimentálny dnb, ktorý naživo kombinujú s rôznymi všednými a nevšednými dychovými nástrojmi. Koncert v preplnenom Dotse bol neuveriteľným zážitkom.
Všetko, čo sa na Pohode vládalo hýbať, pomaly upieralo svoj zrak pred Bažant stage. Po Meky Žbirkovi (nech robím, čo robím, na Pohodu sa mi jednoducho nehodí) vystúpil český dnb DJ Philip TBC. Scéna sa pomaly začala prestavovať a pred pódiom sa zhromaždila snáď celá Pohoda. Osud sa niekedy vie s ľuďmi pekne zahrať a približne 10 minút pred polnocou sa nad letiskom spustila obrovská prietrž mračien. Utekať do stanov nemalo zmysel, pretože už po pár sekundách sme boli totálne premočení. Philip TBC odišiel z pódia a začalo sa dlhé intro, ktoré vyústilo do úvodnej Wake Up Call z ostatného albumu Always Outnumered, Never Outguned. K ruchom a efektom sa konečne pridal dlho očakávaný breakbeat, na pódiu sa objavili The Prodigy a my sme sa počas prvej skladby preskákali z pozície, keď sme nedovideli ani na veľkoplošnú obrazovku, až do tretieho radu! Veľký atletický výkon. To sme sa ocitli v skutočnom pekle. Dážď, blesky nad pódiom, fanaticky skákajúci dav a Prodigy pred nami, takmer na dosah ruky. Neuveriteľné. Striedajú sa najväčšie míľniky histórie elektronickej hudby, diváci tvoria uchvacujúcu atmosféru, aj keď je v niektorých momentoch problém udržať sa na nohách. Prodigy dávajú všetkým zabrať, zaznieva Woodoo People, Out Of Space, Poison, či Firestarter. Žiaden priestor na oddych, každou skladbou viac a viac gradujú atmosféru, diváci spievajú a medzi pesničkami skandujú Prodigy. Maxim uznanlivým gestom naznačuje, že je hrdý, akú neuveriteľnú atmosféru dokázali vytvoriť, aj za tak nepriaznivého počasia. Nadšení aplaudujúci dav si vyžiadal ešte prídavok a koncert skončil. Bol taký dynamický, až som mal pocit, že trval iba pár minút. Pre mňa najväčší zážitok môjho života a neverím, že ho ešte niečo prekoná. Pretože neexistuje ďalšia skupina, ktorá by tak zásadne zmenila vývoj elektronickej hudby a dosiahla taký úspech ako The Prodigy. Nikto z tých, ktorí tento koncert kritizujú, asi nestál medzi divákmi.
Absolútne ohromení, hovoriac, že toto budeme rozdychávať ešte dlho, sa dozvedáme, že na letisko mieri ďalšia búrka. Z toho dôvodu boli zrušené všetky vystúpenia na otvorených pódiách a aj plánovaná predpremiéra filmu Sin City. Najviac ma mrzí zrušenie Macka B.
Pred búrkou sme sa utiekli schovať do Dotsu, kde práve končil Larry svoj set. Ak som pred tým písal, že stan kapacitne nestačil, v tejto chvíli svoje kapacitné možnosti prekračoval v neúnosnej miere. Na zozname účinkujúcich totiž bola najväčšia hviezda svetovej dnb scény a jeden z jej zakladateľov – pán Roni Size. Na Pohodu dotiahol aj svojho dvorného Dynamite MC. Ďalší masaker pre ľudí, ktorí pred chvíľou skákali na Prodigy. Čo povedať. Prvotriedna show, ktorá odrážala roky, ktoré má Roni za sebou. Vystúpenie začalo M.O.P. – Ante Up a Dynamite MC mohol začať svoju kanonádu. Je to extratrieda medzi MC, má nadvládu nad divákmi a presne vie, kedy má stáť bokom a kedy je ten správny čas pre gradáciu. Tracky Roni Sizea sú navyše také známe, že ani pre divákov na Slovensku nie je problém odspievať Dirty Beats, či Who Told You. Pán Size začal svoj set s jemnejšími jazzovými skladbami, neskôr začal zaraďovať svoje single, v tej chvíli bolo vystúpenie najdynamickejšie. Postupne bolo cítiť, že ľudia sú unavení a stan sa začal vyprázdňovať. Vtedy Roni Size výrazne zjemnil. Koniec jeho setu však tvorili neuveriteľne vygradované tracky, spustila sa obrovská svetelná show a Dynamite MC taktiež chytil druhý dych. Roni Size bol vyprevádzaný skandovaným potleskom. Malou kozmetickou chybou na vystúpení bolo až nezvykle veľké množstvo technických chýb, ktoré mal Roni Size v sete. Taktiež škoda, že sa nepodarilo priviezť živých hudobníkov, s ktorými vystupoval na bratislavskom Big Žúre. Tak, či onak, toto bol svetový drum´n´bass. Taktovku nad nasledujúcim programom prevzala česká I´m Cyber, ktorej vypomáhal MC Tweety Twizta.
Pomaly začínalo svitať, odhaľovali sa kopy blata a odpadkov. Vytrvalcov bolo ešte stále dosť, tí ktorí si chceli oddýchnuť navštívili Nokiu. Rakúsky DJ Scott z Aromabar hral prevažne house, sem tam zaznel nu jazz.
Pohoda však ešte sľubovala jeden nevšedný alternatívny zážitok. Bol ním koncert pre východ slnka Mariána Vargu so začiatkom o 5:00. Na skorú rannú hodinu sa pred hlavným pódiom zhromaždilo asi 500 ľudí. Zážitok to bol nadovšetko poetický, emotívny a samozrejme alternatívny. A to najmä Mariánove nečakané vysokorezonančné gradácie. Diváci si vyžiadali 3 prídavky a zážitok to bol okúzľujúci, aj keď slnko bolo za mrakmi. Výnimočný záver výnimočného festivalu.
Pohoda je v prvom rade o ľuďoch. Na festivale môžu vystupovať akékoľvek veľké hviezdy, ale ak ľudia nevytvoria výnimočnú atmosféru, nevryje sa vám to do pamäti, ako nezabudnuteľný zážitok. Tento rok prišlo na Pohodu okolo 25 000 ľudí každý deň. Opäť boli k sebe neuveriteľne tolerantní a ľudskí. Všetci prišli pre výnimočnú hudbu, vytvárať výnimočnú atmosféru. Atmosféru, pre ktorú nemôže Pohode konkurovať žiadny festival na Slovensku. Službami, hudobným záberom a priestorom je Bažant Pohoda veľkým európskym festivalom. Aj s negatívami, ktorými už každoročne býva ponuka stánkarov a nedostatočné osvetlenie priestorov v noci. O rok tu bude jubilejný desiaty ročník, ktorý sľubuje opäť ďalšie vylepšenia. Nestihol som poriadne absorbovať všetky emócie z práve skončeného ročníka a už sa s radosťou pozerám na druhý júlový víkend roku 2006. O rok sa všetci opäť stretneme na letisku v Trenčíne.
