Minuloročná tragédia so sebou priniesla niekoľko zmien, z ktorých najväčšia bola obmedzenie kapacity na 30 000 návštevníkov. Do vyhlásenia festivalu za vypredaný chýbalo niekoľko desiatok lístkov, tento krok však priniesol pre účastníkov vyšší komfort. Minulý rok sa po letisku pohybovalo o 5 000 ľudí viac a človek sa pomaly cítil ako v bratislavskej MHD. Ruka v ruke to znamenalo, že areál bol nielen priechodnejší, ale aj čistejší. Otázka je, či sa posilnili upratovacie čaty, alebo ľudia odhadzovali odpadky do početných nádob na smeti, aj tak si čistota areálu naozaj zaslúži veľké uznanie.
Podobne na tom bol aj najväčší problém festivalov - záchody. Oproti minulému roku sa opäť zvýšil počet Toi Toiov aj splachovacích záchodov. Každý festivalový účastník má svoj Toi Toi príbeh, tento ročník však moje príhody nerozšíril. Možno to bolo iba šťastie, ale vždy som narazil na čisté a bez problémov použiteľné zariadenia.
Ďalšou záležitosťou závislou na počte návštevníkov sú stánky s občerstvením. Tu sa radom naozaj nedá vyhnúť, ale počet a ponuka stankárov bola viac ako komfortná. Ak si porovnáme situáciu na Pohode spred piatich rokov, keď sa ponuka jedla začínala a zároveň končila na pečenej klobáse, tento rok bol na letisku gastronomický raj.
Snaha organizátorov je okrem neustáleho zvyšovania komfortu pre návštevníkov aj výtvarné štylizovanie areálu. Priestory letiska boli tento rok nádherné. Celý areál žiaril farbami a na každom kroku bolo možné nájsť malé detaily, ktoré len dotvárali celkový skvelý dojem. Či už to bola zaujímavá O2 Relax zóna, palmy, park slnečníc, laser na obrazovke Musiq 1 alebo spomienková zóna na mieste tragédie spred roka. Samozrejme, aj tu sa vyskytli niektoré chyby. Najväčšou bolo zrejme umiestnenie kolotočov vedľa Garnier Arény, kde popri koncertoch pôsobili rušivým dojmom.
Smútok a tragédie patria k životu, či už ku ľudskému alebo ku tomu festivalovému. Spomienky boli preto častou témou štrnásteho ročníka. Či už to bolo formou koncepcie spomínaného areálu, ale aj miestami v programe, ktoré boli venované obetiam pádu stanu z roku 2009. Mišo Kaščák niekoľkokrát spomenul túto udalosť vo svojich príhovoroch, ktoré dojímali samotného otca festivalu, ale aj divákov pod pódiami. Podobným príhovorom otvoril celý festival vo štvrtok pred koncertom Štátnej filharmónie Košice, ktorá spolu so Zborom sv. Cecílie odohrala Mozartovo Reqiuem. Vážna hudba sa stala pevnou súčasťou programu, čo Pohodu výrazne odlišuje od iných alternatívnych festivalov, čo je vynikajúcim krokom najmä pre ľudí, ktorí sa počas roka inak k takejto hudbe nedostanú. Klasická hudba mala tento rok svoje zastúpenie na najväčšom Bažant Stage v každý festivalový deň. Piatok otváral program na tomto pódiu Peter Breiner so Štátnou filharmóniou Košice, ktorí predstavili v rôznych úpravách hymny všetkých 27. krajín, ktoré mali zastúpenie na festivale. V sobotu o 15:00 stíchli všetky pódia, čo bolo súčasťou pietnej spomienky presne rok od najväčšej tragédie v histórii festivalu. Na počesť obetí zaznelo krásne Vivaldiho dielo - Štyri ročné obdobia. Slovenský komorný orchester Bohdana Warchala zakončil koncert netradične Jarou, ktorá má symbolizovať znovuzrodenie. Zároveň to bol jeden z najsilnejších festivalových zážitkov.
Pohoda dáva každoročne okrem filharmónie aj priestor hudobným legendám, ktoré by sme na Slovensku len tak ľahko nevideli. Medzi takýchto interpretov určite patria The Stranglers, ktorí boli najväčším lákadlom štvrtkového zahrievacieho dňa. Jedna z najzásadnejších kapiel 70tych rokov odohrala výborný koncert plný svojich hitov, ktoré najviac potešili starších návštevníkov festivalu.
Štvrtkový zahrievací deň je koncipovaný tak, aby sa program na jednotlivých pódiách neprekrýval. Preto mohli všetci návštevníci sledovať premiéru filmu Pohoda 13 zachytávajúci udalosti z minulého ročníka. Poslednými účinkujúcimi boli v tento deň Ink Midget & Pjoni, známi tiež ako duo Tucan. Stále ešte len teenageri sa odvážili na Slovensku experimentovať na poli súčasnej elektroniky. Ich vystúpenie bolo preto plné dubstepu, breakbeatu, ambientu a rôznych experimentov.
Piatok už bol plnohodnotným festivalovým dňom z fungovaním všetkých pódií a atrakcií. Pohoda je multižánrovým festivalom, kde si má divák možnosť vybrať z rôznych foriem umenia, od hudby, filmov, divadla, cez diskusie až po balet. Každý si ju však môže vyskladať po svojom, tak ako vravel televízny spot.
Program O2 stageu otvorili britskí Metronomy, ktorí kombinujú indie rock s elektronikou. Podľa reakcií speváka Josepha Mounta sa im koncert zjavne páčil a do koncertu zapájal aj divákov.
Prvá energetická bomba vybuchla v podobe Miss Platnum z Rumunska, ktorá využíva všetky moderné trendy v balkánskej hudbe. Hľadisko pod Bažant stageom roztancovala do posledného spáleného diváka, ktorí dievku povzbudzovali aj počas asi desaťminútového výpadku zvuku na hlavnom pódiu.
Ktovie prečo, českí raperi majú na Pohode vždy problém s časovým harmonogramom. Výnimkou neboli ani WWW, ktorí sa však dajú len veľmi ťažko zaradiť do škatuľky rap. Veľká škoda ich vystúpenia.
Okrem výpadku WWW došlo ešte ku presunu New Young Pony Club zo soboty 17:00 na 3:30 a ku zrušeniu koncertu Micachu & The Shapes. Inak treba oceniť striktné dodržiavanie programu, keď interpreti začínali hrať takmer na minútu presne. Všetci fanúšikovia Pohody zdravia Wu Tang Clan!
The Futureheads patria ku britskej vlne post-punk kapiel a na trenčianskom letisku len potvrdili povesť skvelej koncertnej kapely. Koncert si užívali diváci aj kapela a zároveň to bola tak trochu ukážka ako mal vyzerať minuloročný koncert Razorlight. Do Pohody sa zamiloval aj ďalší Brit. A to nielen tak hocikto, ale samotný Ian Brown. Ten označil areál za úchvatný a line up za inšpirujúci. Ochotne sa fotil s fanúšikmi, prišiel dokonca aj na rozhovor k Balážovi & Hubinákovi do Rádio (aktívnej zóny)_FM. Ako fanúšik jeho sólovej tvorby veľmi oceňujem koncertné verzie skladieb z najnovšieho albumu My Way a tiež vynikajúci zvuk, aj keď naživo spieva Monkey Man Ian trochu falošne. Všetci priaznivci Stone Roses a brit popu však museli byť nadšení.
Keď sa Ian Brown sem tam netrafil do tónov, to naopak Sharon Jones potriafala všetko čo sa dalo a ukázala taký hlasový rozsah, že by sa zrejme aj Habera zvíjal v orgazmických kŕčoch. 54 ročná dáma svojim vystúpením strápnila väčšinu veľkých hviezd, ktoré sa označujú za speváčky. Neuveriteľne energický koncert dal zabrať aj cemento-betónovému krytu trenčianskeho letiska, pod návalom tancujúcich divákov. Sharon tancovala, spievala, usmievala sa a ani na chvíľu neprestávala. Takú mašinu Pohoda zrejme ešte nezažila.
Rýchla zmena štýlov a hudbu minulosti strieda hudba budúcnosti. Klaxons - zakladatelia nu raveu svoje vystúpenie po prerušení Pohody už odohrať nestihli, do Trenčína sa tak vrátili tento rok. Aj keď Klaxons vydali iba jeden album sú perfektnou koncertnou kapelou a ich hity ako Golden Skans, Atlantis to Interzone a It´s Not Over Yet fungujú aj na našom malom Slovensku.
Ďalšou mladou britskou kapelou hrdiacou sa nomináciou na Mercury Prize sú Friendly Fires. Tí si v piatok pre zmenu podmanili O2 stage a pre mňa to bol zároveň jeden z najlepších koncertov tohtoročnej Pohody. Friendly Fires dávajú nový rozmer pop music, ktorá môže byť prístupná pre ľudí a nemusí pri tom spadať do bežnej umelej a vatovej produkcie. Ich hudba má nádych romantiky a skladby až epicky gradujú, čím aj ich koncertná show dostáva veľmi zaujímavý rozmer. Koncert vyvolal veľkú vlnu eufórie, obzvlášť sa diváci zabávali na skladbách Paris alebo Kiss of Life.
Ian Brown
Predchádzajúca zmena štýlov v opačnom poradí, mladú krv strieda jamajský matuzalem. Legenda reggae Max Romeo pokračuje v prezentácií tohto festivalového obľúbeného žánru, tam kde pred pár rokmi začali na Pohode The Wailers. Max patrí ku skupine interpretov, ktorí minulý rok nestihli vystúpiť. Koncert to bol šarmantný a nanajvýš pohodový, navyše 63 ročný Max Romeo ukázal, koľko energie ešte môže mať človek v jeho veku.
Mojou poslednou zastávkou v piatok bolo vystúpenie ďalšej legendy, tento krát priekopníkov experimentálnej elektroniky z labelu Warp, britskí Autechre. Zážitok to bol hodný samotnej hudobnej produkcie, ktorá nemusí byť pre mnohých vôbec stráviteľná. Tma v O2 stane a na úplne triesky polámané beaty mali čosi do seba, ale čakal som veľkolepú projekciu a svetelnú show. Neviem či to bol zámer, alebo iba technická chyba.
Friendly Fires
Hudobný maratón v sobotu začal tradičný účastník festivalu - skupina Para. Niekoľko krát videná show, ale stále veľká zábava. Tento rok to všetko bolo ozvláštnené o nové skladby z ich nového a zároveň najlepšieho albumu Povstanie. Para a Pohoda jednoducho patria ku sebe.
Naopak nórski Casiokids si odbili na Slovensku premiéru a bola viac ako vydarená. Nórska scéna v sebe zahŕňa nevyčerpateľné množstvo inšpirujúcich záležitosti a Casiokids na nej patria ku tomu elektronickejšiemu a tanečnejšiemu. Energia sálala z tejto početnej skupiny v poriadnych dávkach a práve aj pre takéto zážitky má Pohoda výnimočné postavenie v rámci slovenských festivalov.
Belleruche robia príjemnú hudbu na počúvanie, divákom v drevenom šapito Dobrá krajina, ale nedovolili snívať. Ich mix turntable soulu a nu jazzu nútil skôr ku tancovaniu ako ku sedeniu.
Prvými z várky veľkých hviezd sobotňajšieho programu boli Američania Scissors Sisters. Nenávidení a zároveň milovaní boli v tomto prípade skôr druhým prívlastkom, keďže priestor pred Bažant stageom bol zaplnený tancujúcim davom. Aj keď Scissors Sisters majú vynikajúcu pódiovú show, osud a najmä program docielil križovanie sa s These New Puritans. Osobné veľké očakávania sa našťastie naplnili a TNP odohrali precízny koncert oscilujúci na pomedzí ťaživého zvuku budúcnosti a romantického nádychu minulosti. Tento koncert bol pre mňa veľkým objavom, ale zároveň jediným na tohtoročnej Pohode.
Ďalšie nepríjemné kríženie v čase 22:00. José Gonzales vs. Crystal Castles. Diametrálne odlišné štýly, ale obe chce človek vidieť. José odohral čarovný koncert. Jeho intímne skladby znejú rovnako na albumoch ako naživo. Ak si sólový spevák len so španielkou v ruke dokáže podmaniť tisícky divákov stojacich pod pódiom, je to o to silnejší zážitok. Absolútnym protipólom boli Crystal Castles. Neuveriteľná divočina okorenená o hysterický škrekotospev Alice mala však ohromný úspech. O2 naplnený do prasknutia a to pravé pogo peklo na Pohode!
José Gonzales
Vstrebanie takýchto rozdielnych zážitkov je veľmi náročné, kríženiu v programe sa ale vyhnúť nedá. Zmeniť by sa do budúcnosti mohol dramaturgický charakter jednotlivých pódií. Garnier Aréna by bola vhodným priestorom aj pre umiestnenie podobných koncertov ako José Gonzales či Múm. Predsa len, ak je hudbu treba vnímať, hodí sa viac do uzatvorenejších priestorov a tam, kde nevyrušujú prechádzajúci diváci alebo zásobovacie vozidlá. O vhodnejšom umiestnení Garnier Arény mimo kolotočov je už zmieňované vyššie.
The XX
23:00, Bažan stage, ďalší veľký zjav na súčasnej hudobnej scéne - The XX. Zároveň jeden z najsilnejších hudobných zážitkov v mojom živote. Nestáva sa často, aby ľudia na jednej z najväčších hviezd programu sedeli. Tento koncert bol ale výnimkou. Ležanie na betóne, počúvanie príjemnej, pulzujúcej a intímnej hudby The XX a sledovanie stúpajúcich lampiónov bolo naplnením celého charakteru Pohody. Atmosféra tvorená spolupatričnosťou ľudí, ktorí potichu nasávali krásu daného momentu, aj taká bola Pohoda 2010.
Čaro a dojatie počas teplej noci na letisku sa opäť zmenili na úplne iné pocity. V O2 stagei začínali svoju show bizarní Dan Le Sac vs. Scrobius Pip. Ak zástupcovia českej a slovenskej hip-hopovej scény (ak taká ešte existuje) radi hovoria o svojich vystúpeniach ako o show, zrejme mali prísť na povinné školenie ku týmto dvom bláznom. Skôr recitácia ako rap a skôr breakbeat ako pomalé beaty. Najmä však veľká zábava a obrovská show, ďalšie z top vystúpení Pohody.
Vyskákaní a vyvrieskaní sme sa presunuli na islandských Múm. Z magického a zasneného vystúpenia sa nám podarilo vidieť iba dve skladby, ktoré iba zväčšili ľútosť nad tým, že sa nedá stihnúť a vidieť všetko, čo človek chce.
Leftfield
Pohoda mi opäť splnila jeden z hudobných snov. Niekto vyrastal na Depeche Mode, iný na Nirvane, no a ja som vyrastal na The Prodigy a Leftfield. Prvý sen sa mi splnil pred pár rokmi, presne o 1:00 sa mi začal napĺňať ďalší. Po rozpade Leftfield som nikdy ani neuvažoval, že by som ich raz mohol vidieť naživo. Teraz stáli predo mnou na trenčianskom letisku, aj keď iba polovica z dua - Neil Barnes. Priviezol si spolu so sebou koncertnú kapelu s pôvodnými vokalistmi a veľké očakávanie sa opäť naplnilo. Pohoda sa premenila na veľký tanečný parket a kombinácia vynikajúceho svetelného parku a projekcie s excelentným nazvučením doviedla tento koncert ku dokonalosti. Musím sa vrátiť ku nazvučeniu pódia, keďže na Bažant stage som už počul x koncertov, tento mal bezkonkurenčne najlepší zvuk. V otvorenom priestore sa nestratil ani jeden tón a vokál a hudba Leftfield mala potrebnú hĺbku. Hymny, ktoré tvorili históriu elektronickej hudby, akými sú Afro-Left, Original, Song of Life, Afrika Shox alebo Phat Planet, opäť zabezpečili dokonalý koncertný zážitok. Aj keď sú pre niekoho Leftfield už zabudnutou kapelou.
Opäť sa vrátim ku kríženiu programu. Organizátori umiestnili v rovnaký čas tri divácky veľmi atraktívne koncerty a to Leftfield, Does it Offend You, Yeah? a Skream. Aj napriek veľkému protestu návštevníkov fóra na stránke festivalu nedošlo ku zmene, čo je veľká škoda. Rozumiem, že je náročné zosúladiť taký počet kapiel a pódií, ale v podobných prípadoch by to chcelo viac citu pre zostavenie programu a počúvnutie hlasu ľudu.
Zároveň však treba zložiť obrovské uznanie organizátorom festivalu, že každý rok je line up kvalitnejší a zákonite musí dochádzať aj ku križovaniu sa veľkých mien.
Každoročne dochádza na festivale ku väčším, či menším zmenám, do budúcnosti by sa však malo uvažovať s vyriešením poskytnutia tieňa pre divákov, pretože neustály pohyb v takých vysokých teplotách ako boli tento rok je neúnosný. Ďalej by sa mohli zvýšiť intervaly kyvadlovej dopravy v nočných hodinách aspoň na každých 45 min., pretože dostať sa taxíkom v noci do mesta bol tento rok veľký problém.
Kozmetické zmeny vždy pomáhajú ku zlepšeniu komfortu pre návštevníkov. Čo sa však dúfam nikdy nezmení, sú ľudia, ktorí na Pohode každoročne vytvárajú tú neskutočnú priateľskú atmosféru. Atmosféra, ktorá simuluje také lepšie Slovensko. Aj keď tento rok sa našlo pár jedincov, ktorí to všetko narušili ničením slnečnicového parku v strede areálu.
Aj keď je to pre niekoho ťažko pochopiteľné, milujem tento festival. Od prvého rozhliadnutia sa po letisku, cez nosenie náramku ešte dlhé týždne po festivale až po celoročné spomínanie na zážitky z Pohody. A celá tá láska opäť vyvrcholí vstupom do areálu. Vidíme sa v roku 2011!
