Dlho som rozmýšľal, či napísať môj príbeh. Na jednej strane je to veľmi súkromná a citlivá záležitosť, ktorá automaticky vzbudzuje súcit a ľútosť a nemám rád, keď niekto ľutuje mňa alebo seba.
Na strane druhej je osveta. Ak tento príbeh inšpiruje aspoň jedného človeka a zachráni mu život, tak by osobné dôvody mali ísť bokom. Taktiež som počas diagnostiky ochorenia pociťoval nedodastok skúsenosti od pacientov. Pociťoval som potrebu s niekým sa porozprávať, alebo aspoň si prečítať o tom, čo čakalo mňa.
Sú to už takmer dva roky od operácie zvanej lobektómia. Sedím v špecializovanej nemocnici na pľúcne choroby vo Vyšných Hágoch v rámci pravidelných kontrolných hospitalizácií. Obkolesený krásnou tatranskou prírodou s výhľadom na Gerlachovský štít, sa zotavujem po čerstvo absolvovanej bronchoskopii. Písanie prerušujem neustálym vykašliavaním anestetik, potrebných na tento zákrok.
Som na oddelení 2A - diagnostika pľúcnych chorôb. Hospitalizácia má trvať približne týždeň. Počas nej pacient absolvuje celý rad diagnostických vyšetrení akými sú röntgen, CT, sono, EKG, krvné plyny, funkčná diagnostika pľúc (tzv. fúkanie) a bronchoskopiu (kamera do pľúc). Keďže som onkologický pacient, tak ma čakajú takéto hospitalizácie 5 rokov od operačného zákroku.
Hovorí sa, že do Hágov vás dostane iba naozajstná "špecialita". Moja chuťovka začala v októbri 2021. Nezvyknem mať kašeľ, ale tento intenzívny a dusivý kašeľ pretrvával 2 týždne. Najmä vo večerných hodinách bol taký silný, že som nedokázal hovoriť. Musel som spávať v obývačke, pretože okrem hluku v noci sa kašlaním otriasala aj manželská posteľ.
Keďže prevenciu nepodceňujem, tak som po pár dňoch navštívil všeobecného lekára. Ten ma poslal na CRP, ktoré bolo v norme. Antibiotiká teda neboli potrebné a nasadený bol Solmucol na vykašliavanie. Keďže sa po víkende stav nezlepšoval, opätovne som išiel k lekárovi. Ten ma poslal na röntgen pľúc a následne ku pneumologičke. Po dlhých hodinách čakania v pneumologickej ambulancii (čo je u nás bežné), prišla po prehliadnutí röntgenovej snímky lekárkou veta, ktorú nechce počuť žiadny človek. "V tomto prípade musíme počítať s rakovinou pľúc".
Je veľmi ťažké opísať, čo sa v človeku odohrá po takomto oznámení. V mojom prípade to bolo ako zatemnenie mysle. Okamih, pri ktorom si prajete použiť príkaz "krok späť". A potom tie vnútorné otázky. Ja? Veď mám iba 35. Nefajčím, snažím sa žiť zdravo, v rodine nemáme onkologické ochorenia. Lekárka si musela pozrieť röntgen niekoho iného.
Lenže nepozrela. Na mojom snímku bol totižto kruhový objekt v pravých pľúcach, ktorý tam nemá čo robiť. Potom prišlo upokojovanie, že je to dobre ohraničený útvar a horšie by bolo ak by išlo o hviezdicovitý tvar.
"Hráme o čas." Ďalšia zo série nechcených viet.
"Na CT sa momentálne čaká dva týždne, skúsim to urgovať." Lekárka nakoniec vybavila termín na piatok. Popis by vraj mal byť v ten deň pri takomto prípade.
Všeobecný lekár ma ešte poslal na sono lymfatických uzlín, aby sa vylúčili prípadne metastázy a vraj ma tiež majú zobrať urgentne. Na druhý deň ráno som sa v dvoch ambulanciách so sonom presvedčil, že slovo urgentne sa v slovenskom zdravotníctve chápe ako "buď zajtra, alebo až budúci týždeň". Našťastie ma ešte v ten deň vyšetrili v nemocnici v Bojniciach. Upokojili ma, že uzliny nie sú zväčšené, takže ak ide o nádor, tak je pravdepodobne iba lokálny.
Jedna vec je vyrovnávať sa s osudom vnútorne, druhá je oznámiť to blízkemu človeku. Po vyslovení možnej diagnózy mojej manželke som sa zosypal. Až vtedy sa naplno vyplavili všetky čierne myšlienky. Rakovina pľúc je smrteľná choroba, ja som hlava a živiteľ rodiny, máme dve malé deti, manželka je na materskej - ako to môže dopadnúť? Moja polovička mi však bola veľká opora, povedali sme si, že čo má prísť príde a spolu to predsa zvládneme.
Čakanie je v tomto príbehu bolestivejšie, ako všetky zákroky. Čas, ktorý sa nedá urýchliť a myšlienky v hlave, ktoré sa nedajú zastaviť. Na CT som išiel ako po zelenej míli. Stále som dúfal, že sa predsa len zobudím zo sna a budem si žiť svoj bezstarostný život.
"Urgentné výsledky" znamenali až o týždeň. Po prehováraní a opísaní môjho prípadu som dostal termín v pondelok. Ďalšie nekonečné čakanie celý víkend a obrovská nervozita po ceste po výsledky.
Popísaný bol 3 cm dobre ohraničený nález pravdepodobne benígneho charakteru. Google mi prezradil, že ide o nezhubný nádor. Podľa rôznych článkov sa podobné nálezy iba sledujú. Prebudil som sa zo sna a zrazu som dostal neuveriteľnú chuť do života. Následne ma však schladila pneumologička, podľa ktorej to bude treba vybrať, a že mi vypíše žiadanku do Vyšných Hágov, kde mi môj nález podrobne zdiagnostikujú.
Nové latinské slovo v mojom slovníku ma však značne upokojilo. Na termín do Hágov som čakal tri týždne a išiel som tam pozitívne naladený s myšlienkou, že určite nebude nutná operácia.
Národný ústav tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie Vyšné Hágy. Tak znie úplný názov tejto špecializovanej nemocnice. Majestátna budova (svojho času najväčšia v Československu) vnorená do tatranských lesov, z jednej strany chránená štítmi Vysokých Tatier, oproti ktorým majú pacienti možnosť sledovať východ Slnka nad masívom Nízkych Tatier. Kto by povedal, že budem mať dostatočný čas na vnímanie toľkej krásy.
Vstupné vyšetrenie na oddelení 2A môj optimizmus zmiernil. Podľa primára bude nutné útvar vybrať, bez ohľadu na to, čo to je. Oblial ma pot a upokojoval ma, že tu sa robia oveľa horšie zákroky. Pre človeka, ktorý ešte nebol operovaný, to bol samozrejme šok.
Vyššie spomenuté diagnostické vyšetrenia boli rozvrhnuté do niekoľkých dní. Až prišla na rad bronchoskopia. Opäť som použil Google, aby som vedel, čo mám čakať. Našiel som video chlapíka, ktorý si pochvaľoval, že mu dali sedatíva, po ktorých zabudol na celé vyšetrenie. Sklamem vás, také v Hágoch nedostanete.
Pred vyšetrením nemôžete jesť ani piť po polnoci. Predchádza mu lokálne znecitlivenie hrdla a hlasiviek. Uskutočňuje sa sériami vstrekov anestetika do krku. Nasleduje samotný zákrok, pri ktorom som prvýkrát ležal a pri nasledovných kontrolách už sedel. Nie je to bolestivé, ale veľmi nepríjemné, nakoľko kamera v pľúcach často núti na kašlanie. Obzvlášť, ak sú vykonávané rôzne preplachy a stery. Ak však pacient kľudne a pravidelne dýcha nosom, tak je to zvládnuteľné. Zákrok trval 15 minút, nakoľko bolo nutné lokalizovať nádor a odobrať z neho vzorky.
Dve hodiny po zákroku nemôžete piť ani jesť. Čas potom, je pre mňa nepríjemnejší ako samotná bronchoskopia, keďže máte stŕpnuté celé ústa, neustále kašlete a nezadržateľne vám tečú sliny.
Už počas vyšetrenia som zachytil, ako lekári hovoria, že nádor krváca. Následná návšteva primára na izbe zdemolovala môj optimizmus od základov. Krvácanie totižto s vysokou pravdepodobnosťou znamená, že ide o zhubný nádor.
Ak som si dovtedy myslel, že už som si prežil náročné čakanie, tak sa to ani trochu nedalo porovnať s obdobím po bronchoskopii. Všetky vyšetrenia som už totižto mal za sebou a musel som čakať na výsledky laboratórnych testov, ktoré mali určiť o aký druh zhubného nádoru ide a následne aký druh liečby a operácie sa zvolí.
Pre dôkladné opísanie situácie je nutné uviesť, že to bolo obdobie prudkej pandémie COVID a ja som sa nachádzal v inštitúcii, kde boli tie najťažšie covidove prípady z celého Slovenska. To malo za následok reorganizácie oddelení, nedostatok personálu, zákaz návštev a zákaz vychádzok z oddelenia. Jediný kontakt s exteriérom tak bola terasa, po ktorej som krúžil ako lev v klietke s nekonečnými myšlienkami o smrteľnosti. Na výsledky som čakal približne týždeň. Zavretý v nemocnici, počas depresívneho novembra, kedy bolo mojou jedinou úlohou vysporiadať sa so svojím osudom.
Psychika je v takomto prípade extrémne dôležitá. Keďže nemocničné dni začínajú 5:00, mal som všetok čas sveta meniť svoju myseľ. Dennodenne som pracoval na tom, aby som sa nerúcal, aby som dokázal čeliť všetkým výzvam, ktoré prídu a aby som bol neustále opora mojej rodine. Deti predsa nemôžu vidieť svojho otca na pokraji šialenstva.
S týmto nastavením som si vypočul detaily o mojom nádore. Išlo o karcinoid. Síce zhubný ale neagresívny, navyše veľmi vzácny nádor. Keďže nejde o karcinóm, čo je veľmi smrteľný typ nádoru, tak si mám vraj gratulovať za taký nález. To mimochodom počúvam až doteraz. Aj napriek tomu, ma podľa predpokladov mala čakať chemoterapia. Keďže išlo o zhubný nádor, tak bude potrebné vybrať celý lalok kde sa nachádzal. Pravé pľúca sa skladajú z troch lalokov a nádor sa nachádzal v najmenšom z nich - v strednom. Ďalšie šťastie v nešťastí.
Po tejto správe nastalo ďalšie nekonečné čakanie. Tentokrát na termín operácie. Bol som hospitalizovaný už dva týždne a posledných desať dní so mnou nič nerobili. A tak som opäť čakal, čakal a čakal. Keďže si covidový pacienti vyžadovali značné množstvo personálu vrátane chirurgov a anestéziológov, tak boli operácie obmedzené iba na tri denne. Čas som si vypĺňal štúdiom o karcinoide a o druhoch hrudníkovej chirurgie. Nadobudol som tak teoretické znalosti o videotorakoskópii a torakotómii.
Každý deň som čakal na správu, či už som na rade. Akési zvrátené radostné očakávanie operácie bolo pravidelne negované vetou "zajtra nie, možno pozajtra". Keďže ani vo štvrtok nedorazilo spásonosné oznámenie, znamenalo to, že mám pred sebou celý víkend vyčerpávajúceho ničnerobenia. Nová jednotka nekonečnosti bola ustanovená na víkend strávený v nemocnici. Opäť som mal ubíjajúco nekonečný priestor na dôkladne projektovanie budúcnosti v mojej hlave.
Čakanie sa skončilo a konečne mi bol pridelený termín operácie. Deň pred operáciou som absolvoval pohovor s chirurgom, ktorý mi vysvetlil, že budem operovaný menej invazívnou formou - videotorakoskópiou. V mojom prípade to mal byť jeden rez medzi rebrami a jeden otvor pre kameru. Následne som absolvoval predoperačnú prípravu aj s nepríjemným klystírom.
V deň operácie som absolvoval ďalšie úmorné čakanie, pokým zavolajú z operačnej sály, keďže som bol v pláne ako posledný v poradí. A tak som sa dostal na legendárne 6. poschodie na oddelenie hrudníkovej chirurgie, o ktorom pacienti hovoria ako o oddelení s najkrajším výhľadom na Slovensku. Oholili mi hrudník, nasadili kyslík…
… a približne za 6 hodín som bol pri vedomí na pooperačnej JIS. Ako dlho trvala operácia a ako prebiehala, som sa nedozvedel. Bolo mi povedané, že ma to nemusí trápiť, dôležité je, že bola úspešná. Po prebudení som si nahmatal hadičku, ktorá mi bola zavedená pomedzi rebrá cez celé pravé pľúca. Keďže počas operácie došlo ku ich kolapsu, tak slúžila na odvádzanie prebytočného vzduchu, krvi a tekutiny pri ich reštarte.
Ráno po operácii bolo dôležité prijať prvú potravu a takisto absolvovať prvé rehabilitačné cvičenie. Každý deň som dostal aj masáž chrbta a ramien, starostlivosť bola naozaj excelentná. Najdôležitejšie však boli dychové cvičenia pre obnovu funkcionality pľúc a pre vytláčanie prebytočného vzduchu. Každú hodinu bolo potrebné prefúkať pol litra tekutiny zo vzájomne prepojených fľašiek.
Týmto procesom sa postupne malo zamedziť úniku vzduchu a tekutín z pľúc, ktoré boli lekármi kontrolované na špeciálnom prístroji, ku ktorému bola pripojená drenážna rúrka z pľúc. Pripomínalo to autobatériu. Je dôležité poznamenať, že prvé dni je pacient ležiaci. Môže sa hýbať iba na dĺžku hadičky, ktorá mala cca. 1.5 m. To znamená, že hygiena sa vykonávala v lavóry, a potreba do bažanta alebo prenosného WC. Až keď sa množstvo vzduchu a tekutiny stabilizuje, je dovolené prenášať si "autobatériu" aspoň na WC. To všetko sú malé víťazstva a radosti, ktoré pacient má. Človek vtedy neskutočne ocení, aký pôžitok je umyť si tvár pod tečúcou vodou.
Najväčším víťazstvom však je vybratie samotnej drenáže. Nečakajte žiadny sofistikovaný proces. Ide o prosté vytrhnutie z rany. To samo o sebe nie je bolestivé a pocit, že sa môžete hýbať a spať bez rúrky v tele bol oslobodzujúci. Regenerácia pľúc až do vybratia drenáže však u mňa trvala približne týždeň. Bežne to trvá 4-5 dní. Do sýtosti som si tak mohol vychutnávať výhľad na celé Nízke Tatry priamo z postele.
Čo sa týka samotnej bolesti, tak som čakal niečo horšie. Úvodné dni som okrem tabletiek proti bolesti dostával večer aj injekcie s morfiom. Tie som po pár dňoch začal vynechávať a stačila mi iba jedna tabletka denne. Fúkanie do fliaš, ako aj smiech a jedenie bolo však zo začiatku bolestivé. V noci som sa často budíl na bolestivé trhnutie zavedenej rúrky a pravidelne som mával kompletne prepotenú posteľ.
Najdôležitejšia však bola informácia z rozboru vyoperovaného nádoru. Nakoniec išlo o typický karcinoid. Ak by to bol atypický, bola by nutná chemoterapia. Takže som si mohol opäť gratulovať. Včasnou diagnostikou a radikálnemu chirurgickému zákroku by podľa predpokladov malo dôjsť k jeho definitívnemu odstráneniu a nemal by sa objaviť znovu.
Vo Vyšných Hágoch som nakoniec strávil takmer mesiac. Moje dievčatá ma prišli zobrať pár dni pred Vianocami, keď tam už bola riadna kopa snehu. Po prvýkrát som tak mal možnosť vyjsť z budovy, v ktorej som si prežil kompletnú Alighieriho Božskú komédiu.
Aj keď bol môj nádor na pľúcach popísaný ako "to najlepšie z najhoršieho," som považovaný za onkologického pacienta. Preto musím raz za 3 mesiace absolvovať kontroly na onkologii ako aj na pneumologii.
Píše sa rok 2023, dnes som absolvoval moju už tretiu bronchoskopiu vo Vyšných Hágoch. Beriem to ako nevyhnutnú súčasť života. Človek si zvykne na všetko, keď musí. Dýcha sa mi dobre, pľúca dosiahli predoperačnú kapacitu a ja sa snažím žiť každý deň naplno. Nikdy nevieme ako dlho tu ešte budeme.
Nepodceňujte preto prevenciu. Ak máte čo i len podozrenie, že sa niečo vymyká štandardu, choďte k lekárovi. Možno vám to zachráni život.
Na záver by som sa chcel poďakovať všetkým lekárom a personálu, s ktorými som prišiel počas tohto obdobia do kontaktu, za vynikajúci odborný a ľudský prístup.
